Podobenstvo o unavenej žene. Bola raz jedna unavená žena. Každé ráno sa ťažko budila, celý deň sa nútila do práce a vyčerpaná chodila spať. Ani si nepamätala, kedy sa naposledy cítila oddýchnutá, plná sily a chuti do života.
A tak všetko pokračovalo bez zmeny, až kým ju tieň unavenej ženy neopustil. Bol horúci letný deň, keď ju čakala ďalšia dôležitá vec, lebo „neodkladaj na zajtra to, čo môžeš urobiť dnes“ a „kto nepracuje, ten neje“.
Žena dosiahla vrchol vyčerpania. Tieň sa od nej začal vzďaľovať a nechal ju vyčerpanú sedieť na stoličke stola.
Žena prosila tieň:
„Prosím, vráť sa ku mne! Odíď a všetka moja sila zmizne s tebou…
Tieň odpovedal:
„Áno, je to tak. Som predsa Strážca tvojej energie, ale už ti nemôžem pomôcť. Vyčerpal si takmer všetku svoju silu bez toho, aby si doplnil svoje zásoby. Priviedol si sa k úplnému vyčerpaniu. Premýšľaj: Prečo sa ti to všetko stalo?
– Bez teba to ťažko pochopím. Prosím, pomôžte mi!
Tieň sa na chvíľu zamyslel a potom súhlasil.
– Dobre. Ale len pod podmienkou, že prejdeš tromi skúškami, ktoré obnovia tvoju Energiu. Súhlasíte?
– Iste!
– Tak počúvaj. Prvá úloha: Váš chrbát a ramená. Cítite neznesiteľnú ťažobu?
Unavená žena prikývla. Ako by to mohla necítiť? Celé roky niesla neviditeľné bremeno.
– Tak prestaňte nosiť na svojich pleciach bremená iných ľudí. Dajte týmto ľuďom JEJICH ŽIVOT. Toto sú ich lekcie, toto sú ich víťazstvá, toto je ich rozvoj. Ponechajte si len svoju vlastnú časť. A potom môžete začať žiť svoj život.
Ach, aké ťažké bolo pre túto ženu rozpoznať v sebe, že nesie bremeno, ktoré jej vôbec nebolo určené. Bolo nad jej sily, pohlcovalo jej energiu: starosti jej priateľov, manžela, rodičov. Vzala na seba všetky problémy, všetky ťažkosti a snažila sa ich vyriešiť, ale veci sa komplikovali.
Stačilo: odteraz by mal každý žiť svoj vlastný život. Unavená žena zavrela oči a pustila zo seba bremeno iných ľudí.
Len čo sa Unavená žena zbavila neznesiteľného bremena, začal jej zvoniť telefón. Všetci tí, ktorí jej kedysi tieto bremená uložili, ju zúfalo hľadali.
Unavená žena sa zdesene pozrela na Tieň:
– Čo mám robiť? Teraz ma opäť začnú žiadať, aby som prevzala ich bremená!
Tieň sa na ňu nemilosrdne pozrel.
– Ak chceš byť zdravá, ak chceš, aby všetci títo ľudia viedli plnohodnotný život bez výčitiek, potom zlož druhú skúšku: nauč sa povedať „nie“, keď je to potrebné.
Žena prikývla, ale cítila, že druhá skúška je možno ešte ťažšia ako prvá. Ako povedať nie? Čo si o nej pomyslia? Čo ak s ňou prestanú komunikovať? Čo ak ju prestanú mať radi? Ale nedá sa nič robiť.
Odpovedala na telefonát svojho priateľa. Rozhovor bol neúspešný: presviedčal ju, aby urobila všetku prácu za neho, a unavená žena sa naďalej ospravedlňovala.
Tieň sa k nej priblížil a ticho ju nabádal:
„Aby si sa naučila hovoriť ‚nie‘, musíš sa najprv naučiť ospravedlniť. Inak ľudia vycítia tvoju neistotu a budú ťa presviedčať dovtedy, kým sa nevzdáš a neprevezmeš na seba ich bremeno.
Žena pokrútila hlavou a rozhovor s kamarátkou ukončila rozhodným „nie“. V reči srdca to znelo takto: si mi veľmi drahá, preto chcem, aby si žila svoj život, ver mi, že toto je chvíľa, keď sa môžeš cítiť šťastná: po tom, čo zažiješ všetko, čo ti osud poslal, naučíš sa vážiť si to, čo máš, a splníš si svoj sen a všetko nadobudneš vďaka svojim vlastnostiam.
Samozrejme, nie každý pochopil Unavenú ženu. Niekto s ňou skutočne prestal komunikovať (bol to priateľ?), Niekto sa urazil (áno, chvíľu trvá, kým si zvyknete žiť svoj život a rešpektovať život iného človeka) a niekto na to rezignoval.
Tieň povedal:
– Je čas prejsť treťou a poslednou skúškou. A potom sa ti vráti tvoja energia, tvoja vôľa žiť. Nauč sa odpočívať. Dovoľ si odpočívať. A za to sa stretneš s tým, čo ťa trápi najviac – so svojou vinou.
Tretia skúška bola najťažšia. Pocit viny nemilosrdne zmenil svoju tvár a hlas. Len čo sa Unavená žena pokúsila odpočívať, Vina k nej pristúpila a povedala jej hlasom matky:
– Čo? Zase nič nerobíš? Ja tu pracujem a ty sedíš v tieni! Nemáš žiadnu hanbu! Dnes treba urobiť toľko vecí!
Alebo sa ozval otcov hlas:
„Ak to neurobíš ty, tak to neurobí nikto. Všetko sa zapráši. Čo? Hovoríš, že si unavený? Prečo si unavený? Veď si ešte nič neurobil! Pracuj, pracuj, pracuj!
Alebo pocit viny hovoril babičkiným hlasom:
– V našej rodine neboli žiadne maličkosti. Celý deň sa prehadzujem, ani si nesadnem. Ty by si mal byť taký istý.
Hlasy sa dožadovali a nadávali a žena si uvedomila, že si neodpočinie, že si neodpočinie, aj keby celé hodiny ležala na pohovke, aj keby išla na dovolenku až na kraj sveta… A potom sa ozval ten výkrik, výkrik jej vzbury:
– Mám právo na odpočinok! Snímam zo seba zaklínadlo zákazu. Odteraz budem nielen pracovať, ale aj poriadne oddychovať. Veď nie je len deň, ale aj noc. Aktivitu nahradí oddych v prírode.
Dokonca aj príroda, Veľká žena, odpočíva! Neleňoším, ale zotavujem sa, aby som bol zdravý, šťastný, plný inšpirácie a tvorivosti.
A potom budem niečo robiť nie preto, že „musím“, všetko budem robiť s láskou, s radosťou, s úprimnou túžbou.
Tento monológ stačil na to, aby zmizli pocity viny. Unavená žena si uvedomila, že sa vždy snažila byť pre niekoho dobrá, a preto si zakázala žiť svoj vlastný život, zakázala si odpočívať, mať vlastný názor.
Kvôli tomu nebola šťastná a všetko sa jej komplikovalo. Až bola úplne vyčerpaná.
Tento deň bol pre odpočinutú ženu najneobyčajnejší. S pôžitkom si dala kvetinový kúpeľ, ležala na gauči so svojou obľúbenou knihou, obdivovala neuveriteľnú krásu západu slnka, vdychovala vôňu večerných kvetov, počúvala hlas nádeje, cítila v srdci údery zaostalého života. Vrátila sa jej nielen Energia, ale aj Zdravie, Krása, Radosť, Inšpirácia, Pokoj… A to všetko sa stalo preto, lebo Unavená žena si konečne… dovolila odpočinúť.
Prajem vám veľa šťastia!
