Na plátne ikonické dielo česko-slovenskej kinematografie, v zákulisí však špina, alkohol, psychický tlak a zápach, ktorý sa nezabúda. Rola, ktorá mala mladej herečke otvoriť dvere do sveta filmu, sa pre ňu zmenila na traumatickú skúsenosť, ktorú dodnes nedokáže prekonať píše magazín AHA.
Slávna rola, ktorú nedokáže znova vidieť
Keď v roku 1967 stvárnila hlavnú úlohu vo filme Markéta Lazarová, Magda Vášáryová netušila, že zážitky z nakrúcania si ponesie celý život.
Snímka režiséra Františka Vláčila sa stala umeleckým klenotom, no pre herečku znamenala psychickú záťaž, ktorú si nechcela pripomínať ani po rokoch.
„Film, prosím, sledujte bezo mňa. Zážitky z nakrúcania sú pre mňa aj po rokoch príliš silné,“ priznala počas uvedenia zreštaurovanej verzie vo Varoch.
Špina, strach a rum: režisérsky štýl Františka Vláčila
Každé nakrúcacie ráno sa pre mladú herečku začínalo zašpinením namiesto líčenia. Maskéri ju cielene „znečisťovali“, vraj pre autenticitu.
Vláčil navyše podľa jej slov rozprával hororové stredoveké historky, aby v nej vyvolal strach potrebný pre rolu.
Zároveň si vraj pravidelne doprial alkohol, čo Vášáryovej mimoriadne prekážalo.
„Schovávala som mu ploskačku s rumom do snehu a on sa na mňa hneval,“ priznala herečka, ktorá má na alkohol od detstva averziu.
Menšík pod parou a ovčia „družka“
Šokujúce boli aj spomienky na kolegu Vladimíra Menšíka. Na pľac vraj neraz prišiel pod vplyvom, a to nebolo všetko.
Podľa Vášáryovej mu členovia štábu natreli mníšsky habit baraním spermatom, aby sa ho držala ovca, ktorá ho vo filme sprevádzala ako jeho „družka“.
„Strašne zapáchal. V prestávkach zo seba sypal vtipy ako o život, hlavne sprosté. Ja som sa červenala – pre dievča vychované v meštianskom prostredí to nebola zábava,“ dodala. Napriek tomu zdôraznila, že Menšík tým nikoho nechcel uraziť – jednoducho sa snažil rozosmiať okolie.
Tichá spoveď po desaťročiach
Aj keď sa vďaka tejto roli zapísala do dejín, Vášáryová sa s ňou nikdy vnútorne nestotožnila. Pre ňu zostáva pripomienkou obdobia, keď sa umenie tvorilo na úkor komfortu, rešpektu a bezpečia.
Svojou úprimnosťou dnes otvára tému, o ktorej sa roky mlčalo: že ani tie najväčšie filmové skvosty by nemali vznikať za cenu psychického nátlaku a neprofesionálnych podmienok.