Na ihrisku panoval pokojný deň. Deti sa smiali, naháňali, mamičky posedávali na lavičkách a vychutnávali si slnkom zaliate popoludnie. Až kým sa jedna z nich nevrátila domov so synom, ktorý si držal boľavé miesto pod tričkom – s modrinou a odtlačkom zubov.
Príbeh z košickej Furče, ktorý by sa na prvý pohľad mohol javiť ako bežná detská potýčka, spustil na sociálnych sieťach vášnivú diskusiu o hraniciach výchovy, empatie a osobnej zodpovednosti rodičov.
Matka chlapca, ktorý bol pohrýzený, zverejnila na internete varovanie pre ostatných.
Podľa nej mal dvochročný chlapec na Exnárovej ulici bez varovania zaútočiť na jej dieťa.
„Chcem upozorniť rodičov, aby si dávali pozor na asi 2-ročného chlapčeka, ktorý bezdôvodne hryzie okoloidúcich, nakoľko jeho mamička na neho pozor nedáva. Takto dopadol môj syn, hryzol ho cez tričko,“ napísala rozhorčená Furčianka na Facebook.
Emócie v malom tele
Téma sa rýchlo rozšírila. Nie preto, že by išlo o výnimočne násilný incident – takéto prejavy sa v ranom detstve vyskytujú. Ale preto, že ide o symbol širšieho spoločenského javu, ktorý balansuje medzi toleranciou detských emócií a pasivitou dospelých.
Malé deti – najmä vo veku okolo dvoch rokov – sa ešte len učia spracovávať svoje pocity. Nemajú rozvinutú slovnú zásobu, nerozumejú plne dôsledkom svojho správania. Hryzenie, ťahanie, bitky či plač – to všetko môžu byť prejavy frustrácie, nudy, nedostatku pozornosti alebo jednoducho pokus o komunikáciu, ktorá inak nejde.
„Aj ja som živá a nehryziem“
Na margo incidentu sa rozprúdila bohatá diskusia. Niektorí reagovali so súcitom a pochopením, iní s ostrou kritikou rodičov dieťaťa, ktoré pohrýzlo.
„Aj ja som živá a nechodím a nehryziem náhodných okoloidúcich,“ napísala v komentári Katka, matka dvojročného dievčatka. Pripomenula, že výchova nie je o ospravedlňovaní správania, ale o nastavovaní hraníc. Jej dcéra raz vyhadzovala piesok na ihrisku – po upozorneniach ju vzala domov. „Doteraz si to pamätá. A odvtedy to neurobila.“
Na druhej strane stoja hlasy, ktoré varujú pred zbytočnou hystériou. „Deti sa bijú, hryzú, pichajú do očí. To nie je patológia, ale vývoj. Treba vysvetľovať, nie lynčovať,“ píše ďalšia diskutujúca Lenka.
Niektoré reakcie však prekročili hranicu vecnej debaty. Slová ako „zviera“ či „prefackať matku“ zazneli v komentároch, ktoré už skôr vypovedajú o vlastnej frustrácii než o túžbe situáciu pochopiť.
Kde je hranica medzi toleranciou a zlyhaním?
Otázka, ktorú si po tomto prípade kladú mnohí, znie: Kedy ide ešte o vývojové správanie a kedy už o rodičovské zlyhanie? Kde je hranica medzi pochopením a nedbanlivosťou?
Nie každý útok malého dieťaťa je dôsledkom zlej výchovy. Ale ak sa opakuje, alebo ak dieťa nie je pod dohľadom – hoci je známe, že má tendenciu byť impulzívne –, zodpovednosť nesie dospelý. V prípade z Furče matka dieťaťa podľa svedkyne nezasiahla. A to je bod, kde pochopenie pre vývojové správanie dieťaťa končí.
Prečo dieťa hryzie?
Z psychologického pohľadu môže byť hryzenie prejavom frustrácie, obrany alebo pokusom upútať pozornosť. Dvojročné deti ešte nerozumejú sociálnym normám.
Vnímajú svet cez emócie, ktoré ich častokrát prevalcujú. Nemajú kapacitu reflektovať, že svojim konaním ubližujú. Preto je úlohou rodiča byť „tlmočníkom“ ich správania – a zároveň hranicou, cez ktorú sa emócia nepremení na škodu.
Akokoľvek nevinné môže byť ihrisko v letné popoludnie, niektoré momenty vedia rozvíriť vášne celej komunity.
A pripomenúť, že výchova nie je len o láske, ale aj o bdelosti, reakcii a zodpovednosti. Pretože kým sa deti učia, ako funguje svet, rodičia sú ich jediným kompasom. A keď kompas zlyhá, nestačí sa vyhovárať na vietor.
