Nie každý umelec si získa publikum bez veľkých gest a teatrálnosti. Mátyás Dráfi to dokázal – pokojom, kultivovanosťou a výnimočnou schopnosťou premeniť aj obyčajnú vetu na zážitok. Jeho tvár i hlas sa stali súčasťou slovenskej aj maďarskej kultúry, a hoci odišiel, zostal v pamäti tých, ktorí ho videli stáť na javisku či pred kamerou píše nitra.zoznam.sk
Keď sa správa o jeho úmrtí rozšírila, zarezonovala nielen medzi kolegami, ale aj v mestách, ktoré formovali jeho umeleckú cestu.
Od Tisícročnej včely po Kriminálku Staré Mesto
Herecká dráha Mátyása Dráfiho sa niesla naprieč desaťročiami aj žánrami. Na filmovom plátne sa zapísal nezmazateľne v legendárnej Tisícročnej včele režiséra Juraja Jakubiska, ktorá mu otvorila dvere k širokému slovenskému publiku.
Diváci si ho pamätajú aj z množstva ďalších postáv – od komorných drám až po televízne seriály, v ktorých s rovnakou poctivosťou stvárňoval vedľajšie aj hlavné úlohy. Objavil sa napríklad v projektoch Slovenský panteón (2020), Mesto tieňov (2012), Susedské prípady (2015) či v česko-slovenskej Kriminálke Staré Mesto (2010).
Jeho prejav nikdy nebol len hereckou technikou – bola to prirodzenosť, ktorá plynula z úcty k remeslu. Publikum oceňovalo jeho civilnosť, kultivovaný prejav a schopnosť premeniť postavu na živého človeka.
Cesty ocenené uznaním
Dráfiho práca nezostala nepovšimnutá. Počas kariéry si vyslúžil množstvo profesionálnych aj spoločenských uznaní. Patril medzi laureátov prestížnej ceny Jászai Mari-díj, získal čestný titul Érdemes művész, a v roku 2023 sa stal držiteľom jednej z najvýznamnejších maďarských kultúrnych cien – Kossuthovej ceny.
Tieto pocty však nikdy neprekrývali jeho skromnosť – zostával človekom, ktorý sa k umeniu správal s pokorou a rešpektom.
Spomienky, ktoré zostávajú
Medzi tými, ktorí sa s hercom lúčia, zazneli aj mimoriadne dojímavé slová. Režisér a riaditeľ Domu Matice slovenskej v Komárne Jozef Černek pripomenul jeho výnimočnú osobnosť:
„Niekoľkokrát u nás hosťoval so svojím divadlom – vždy s noblesou, pokorou a radosťou, ktorá sa prenášala z dosiek do hľadiska…
Mátyás Dráfi bol z tých umelcov, pri ktorých sa umenie a ľudskosť nedali oddeliť. Každé jeho vystúpenie bolo poďakovaním životu; každý potlesk zasa malou modlitbou za odvahu byť lepším človekom. Nech mu je ľahká zem, ktorú mal tak rád.“
