Smrť Milana Rastislava Ševčíka uzatvára jednu éru SĽUK-u Keď sa v skúšobni ozvalo jeho „ešte raz“, neznamenalo to kritiku. Znamenalo to, že tanec môže byť lepší. Presnejší. Pravdivejší. V stredu 14. januára zomrel vo veku nedožitých 90 rokov Mgr. Art. Milan Rastislav Ševčík, muž, ktorý desaťročia formoval podobu slovenského scénického folklóru – nielen ako tanečník, ale najmä ako pedagóg.
Jeho odchod nie je len stratou významnej osobnosti SĽUK-u. Je to prerušenie pamäti jedného umeleckého sveta.
Z javiska do pamäti súboru
Do SĽUK-u nastúpil v roku 1951. O štyri roky neskôr už patril medzi sólistov. Prelomovým momentom sa stala Povesť o Jánošíkovi z roku 1956, v ktorej mu choreograf Juraj Kubánka zveril hlavnú rolu. Risk sa zmenil na legendu a číslo sa stalo symbolickým finále programov súboru.
V tom istom roku sa objavil aj pri otvorení televízneho vysielania na Slovensku v PKO v Bratislave.
Tanec ako jazyk, nie ako štýl
Ševčík nebol viazaný na jednu oblasť. Presvedčivo zvládal slovenské, goralské aj zahraničné tanečné formy. Goralský folklór spracoval aj vo svojej diplomovej práci na VŠMU, kde v roku 1962 vyštudoval pedagogiku tanca.
V roku 1971 ho choreograf Štefan Nosáľ obsadil do sólových partov v dielach Krštenie pod Poľanou a Radvanský jarmok. Podľa pamätníkov v nich nepôsobil ako interpret, ale ako nositeľ príbehu.
Keď sa talent zmení na zodpovednosť
Od roku 1976 pôsobil ako triedny profesor elokovanej triedy bratislavského konzervatória pri SĽUK-u. Učil aj v ďalších súboroch, najdlhšie v Lúčnici. Viedol elévov SĽUK-u a v rokoch 1989 – 1990 a 1992 – 1994 bol aj vedúcim tanečného súboru.
Pre mnohých bol prvým človekom, ktorý im ukázal, že folklór je profesionálna disciplína.
Čo po ňom ostáva
Objavil sa aj vo filme Rodná zem a získal titul Zaslúžilý umelec, no dôležitejší než ocenenia zostáva jeho pedagogický odkaz.
Po Milanovi Rastislavovi Ševčíkovi neostáva prázdne miesto, ale latka, ktorú nastavil. A generácie, ktoré ju budú musieť preskakovať.
