Keď zdravie nestačí na vek, ktorý určil zákon
V čakárňach ortopédov a kardiológov dnes sedia ľudia, ktorí by podľa štátu mali ešte roky pracovať. Niektorí z nich už ledva zvládajú osemhodinovú zmenu, iní sa snažia prežiť na skrátených úväzkoch. Ich problém nie je len osobný. Je systémový. Dôchodkový vek rastie rýchlejšie než schopnosť mnohých ľudí zostať zdravými.
Slovensko sa pripravuje na éru, v ktorej bude normálne oslavovať pracovné jubileá aj po sedemdesiatke. Otázka však znie: pre koho to bude reálne možné?
Pracovať dlhšie je povinnosť, nie voľba
Predchádzajúce generácie odchádzali do penzie okolo šesťdesiatky. Dnes je hranica pre nových dôchodcov približne 64 rokov a pre mladších ročníkov sa posúva k 66 a 67 rokom. Pre päťdesiatnikov to znamená ešte asi pätnásť rokov práce. Tridsiatnici majú pred sebou takmer štyri desaťročia píšu tvnoviny.sk.
Formálne ide o reakciu na starnutie populácie. Prakticky to však znamená, že práca vo vyššom veku sa z výnimky stáva povinným štandardom.
Pre ľudí v kanceláriách to môže byť zvládnuteľné. Pre robotníkov, zdravotníkov, opatrovateľky či vodičov je to často hranica fyzických možností.
Invalidita ako tichý ventil systému
Zatiaľ sa dôchodkový systém drží nad vodou aj vďaka tomu, že viac ľudí odchádza do starobného než invalidného dôchodku. Sociálna poisťovňa dnes eviduje približne 60 invalidných dôchodkov na 100 starobných.
Odborníci upozorňujú, že ak by sa tento pomer obrátil, znamenalo by to vážny problém. Nie preto, že by ľudia náhle viac ochoreli. Ale preto, že by systém tlačil ľudí pracovať za hranicou ich zdravotných možností.
Invalidita by sa tak stala náhradným východom z pracovného trhu.
Príbehy výnimočných prekryli realitu väčšiny
Lekári Juraj Orság či Karol Miko, ktorí pracovali desiatky rokov až do vysokého veku, sú často prezentovaní ako dôkaz, že dlhá kariéra je možná. Ich príbehy však skôr zakrývajú realitu väčšiny.
Nie každý má profesiu, ktorú možno vykonávať aj s bolesťami chrbtice, zhoršeným zrakom či kardiovaskulárnymi problémami. A nie každý má pracovné prostredie, ktoré sa dokáže prispôsobiť staršiemu telu.
Výnimky sa stali symbolom normy, ktorú však mnohí nedokážu naplniť.
Technológie môžu pomôcť, ale nie všetkým rovnako
Nádej sa vkladá do umelej inteligencie a automatizácie. Menší počet pracujúcich by mal v budúcnosti uživiť viac dôchodcov. Produktivita by mala nahradiť chýbajúce ruky.
Lenže technológie neznižujú len potrebu práce. Zvyšujú aj tlak na kvalifikáciu. Starší pracovníci sa tak ocitajú medzi dvoma mlynskými kameňmi: fyzická záťaž na jednej strane, digitálne nároky na druhej.
Prechod na „ľahšiu“ prácu v pokročilom veku je často teória, nie realita.
Skutočný limit nie je vek, ale zdravie
Rozhodujúce bude, koľko rokov života dokážeme prežiť v dobrom zdravotnom stave. Ak sa bude predlžovať len dĺžka života, no nie jeho kvalita, dôchodkový systém sa dostane do rozporu s biológiou.
Štát dnes nastavuje vek odchodu do penzie podľa štatistík. Telo jednotlivca sa však štatistikou neriadi.
Ak sa nepodarí výrazne zlepšiť prevenciu, pracovné podmienky a flexibilitu zamestnávania starších ľudí, bude sa rozdiel medzi „zákonným“ a „reálnym“ dôchodkovým vekom ďalej prehlbovať.
A čoraz viac ľudí bude odchádzať z práce nie preto, že dosiahli dôchodkový vek, ale preto, že už jednoducho nevládzu.
Záver
Slovensko sa pripravuje na dlhšie pracovné životy. Menej sa však pripravuje na to, ako budú tieto roky vyzerať. Ak sa dôchodkový systém bude opierať len o čísla a nie o zdravie populácie, narazí skôr či neskôr na svoj vlastný limit.
Nie na papieri. Ale v ľudských telách.
