Nevrlý otec, ktorý nedokáže ovládať svoje emócie, má negatívny vplyv na kognitívny a emocionálny vývoj jeho detí. Aj keď je toto správanie typickejšie pre mužov, hnev matiek nespôsobuje o nič menšie škody. V prípade, že obaja rodičia majú tendenciu nahnevať sa kedykoľvek a pre čokoľvek, tieto škody sa mnohokrát zvyšujú.
Bohužiaľ, počas konfliktu je oveľa ťažšie nájsť presvedčivé argumenty a primeraný spôsob, ako sa zo situácie dostať, než len kričať. Keď sa napríklad v práci vyskytnú problémy, otcovia sa vyzúria na detí, tým pádom sú oslobodení od negatívnych emócií a vytvárajú si z toho nepríjemný zlozvyk.
Dôsledky pre dieťa.
Otcov krik nevyvoláva rešpekt – iba strach. Následky ovplyvnia formovanie osobnosti dieťaťa, jeho zdravie, rozvoj vzťahov medzi rodičom a dieťaťom.
Dieťa berie všetko doslova: otec kričí, uráža ho – to znamená, že ho nemá rád. Ak ho nemiluje ani najdrahší človek v jeho živote, potom aj ostatní ľudia sa môžu k nemu správať kruto a byť nedôveryhodní. Výsledok je celkom predvídateľný: objavuje sa u nich podráždenosť, úzkosť, plačlivosť, fóbie, zlé návyky, ťažkosti s interakciou s inými dospelými a rovesníkmi.
Rastúce napätie spôsobuje úzkostné očakávania nových hádok a kriku – taký stres môže mať za následok dve stratégie správania:
- zlé správanie a porušovanie pravidiel – dieťa vzdoruje s vedomím, že sa na neho aj tak bude kričať, tak si to aspoň zaslúži
- túžba potešiť – dieťa sa bude snažiť robiť všetko, čo od neho rodičia očakávajú, a to aj za cenu klamstva a pätolizačstva
U detí blížiacich sa k puberte sa môže vyskytovať klamanie, agresivita, problémy so zákonom a oveľa viac.
Z dlhodobého hľadiska môže chronický stres spôsobiť aj psychosomatické choroby.
Ako príklad možno uviesť agresiu.
Rodinná atmosféra je veľmi závislá od metód komunikácie. Pre dieťa je ťažké vybudovať si vrelé a dôveryhodné vzťahy s rodičmi, ktorí zvyšujú svoj hlas – jednoducho sa emocionálne uzatvoria.
Výsledkom je celkové zhoršenie vzťahov, čo je zvlášť škodlivé pre deti v predškolskom veku. Dospelí si často neuvedomujú dôvody, prečo sa im ich dieťa vzďaľuje, a sú ešte viac podráždení. Takže ide začarovaný kruh.
Vzťah dieťaťa so spoločnosťou závisí od jeho rodinných vzťahov.
Krik ako rodinný štýl komunikácie vedie k formovaniu návykov. Dieťa si ho vezme aj do spoločenského života: v budúcnosti bude kričať na svoje deti.
Nedôvera k svojmu okoliu im sťažuje život, budovanie dôveryhodných vzťahov s inými ľuďmi, či priateľstvá. To má značný vplyv aj na vzťahy v budúcnosti.
Ďalším dôsledkom je nedostatok nezávislosti a detinskosť. Nedostatok podpory u detí vyvoláva pocit nedostatočnej lásky. V takom prípade je ťažké vybudovať v nich pocit pre zodpovednosť – dieťa sa ju bude pokúšať preniesť na iných.
Komplex obete je jedným z najnepriaznivejších dôsledkov. Dieťa sa cíti na tomto svete zbytočné, stáva sa urážlivé, uprednostňuje utrpenie aj pri najbanálnejšom dôvode, vyžaduje si aktívnu pozornosť a súcit od ľudí v jeho okolí.
Ako to zvládnuť?
S cieľom vybudovať si nový formát vzťahov je dôležité pochopiť príčiny kriku. Toto správanie je v prvom rade stratou kontroly nad sebou a emočným stavom človeka. Negatívne pocity prenikajú na povrch a dieťa sa stáva ich adresátom – osobou, ktorá je stále príliš mladá na to, aby odrazila útok alebo zabránila takýmto výbuchom.
Vedieť zaobchádzať s vlastným správaním a pocitmi je niekedy veľmi náročné a vyčerpávajúce. Existujú však odporúčania, ktoré vám pomôžu v boji proti kriku:
- Eliminácia stimulov. Ak je príčinou kriku a zrútenia stres či celkové podráždenie, je lepšie sa pokúsiť eliminovať „spúšťacie mechanizmy“ hnevu.
- Plánovanie času. Jasná denná rutina vám pomôže vyhnúť sa zhonu a nedovolí vám to zbytočne sa znervózňovať.
- Vizualizácia dôsledkov. Ak máte pocit, že sa vymknete spod kontroly, predstavte si, ako tým ubližujete vášmu dieťaťu: ako sa bojí, plače, zajakáva. Z tejto predstavy rýchlo vytriezviete a nedovolí vám emočne sa vybúriť na vlastnom dieťati.
- Medikamentózna podpora. Ak je miera podráždenosti a úzkosti neznesiteľná, poraďte sa s odborníkom – predpíše vám sedatívum. Hlavné je, aby ste sa neuchýlili k „pomoci“ alkoholických nápojov.
- Vizualizácia „divákov“. Predstavte si, že ste obklopení ľuďmi alebo hosťami, ktorí k vám prišli. Hneď ako budete mať chuť kričať, zamyslite sa nad tým, že vás budú ostatní počuť.
- Vytvorte si dohovorené znamenie. Dohodnite sa s dieťaťom na kľúčovom slove alebo fráze, ktorú vysloví, keď má pocit, že strácate schopnosť ovládať sa. Napríklad: „Ľúbim ťa, nenadávaj.“ To vám poskytne čas na zastavenie.
- Zvukové pocity. Nemusíte sa hanbiť za svoje negatívne pocity, hovorte o nich otvorene: „Som veľmi nahnevaný,“ „Hnevám sa kvôli tomu, ako sa správaš.“ Podobné frázy sú konštruktívnejšie ako kričanie.
No Title
No Description
Ak žiadna z vyššie uvedených metód nezabráni vašej agresii, je lepšie obrátiť sa na psychoterapeuta.
Ak sa kriku neviete zbaviť, v takom prípade je dôležité sa ospravedlniť: úprimné ospravedlnenie nenarúša rodičovskú autoritu, ale zmierni následky konfliktu a pomôže vybudovať si otvorenú komunikáciu s dieťaťom.
Kričanie nie je dôkazom, že dieťa nie je milované. Mnohé situácie sú podmienené zdravým rozumom a dobrými úmyslami – stačí si len premyslieť, ako prejavíte svoju lásku k dieťaťu a rodičovskú starostlivosť.
Čo si myslíte o tomto probléme?
via: lamenteesmaravillosa.com