„Dobré ráno“, „s dovolením“, „ďakujem“, „prosím“, „prepáčte“… Je zrejmé, že mnoho detí a tínedžerov nikdy nevedelo o existencii týchto slov, pretože ich od nich počujeme len zriedka. Prezradíme vám, čo robiť v takýchto situáciách.
Môže za tým byť neúcta alebo zlé rodičovstvo. Ako rodičia musíme prevziať zodpovednosť za to, aby sme svoje deti učili rešpektovať všetkých. Nech už je to ktokoľvek.
Je však naivné len sedieť a čakať, kým sa dieťa niečo len tak naučí. Ak u detí alebo tínedžerov prevládne hnev, stres alebo frustrácia, racionálna časť ich mozgu je vypnutá, preto je zbytočné im niečo vysvetľovať.
Je to niečo, na čo by mali rodičia pamätať, pretože deti nemôžeme nič naučiť, kým nie sú s nami emocionálne prepojené. Nefunguje to ani v prípadoch hrozby, pretože v čase hnevu si deti budú pamätať iba hrozbu, nie učenie. Samozrejme, nehovoriac o fyzickom treste. Nielen, že deti nič nenaučia, skôr v nich vyvolávajú odpor.
Psychologička Sonia Cervantesová, špecialistka na deti a adolescentov, tvrdí, že rodičia sa zaoberajú týmto problémom. Hovorí im toto: „adolescenti dnes stratili všetku úctu k autoritám, nesúhlasia s dodržiavaním pravidiel, nemajú žiadne hodnoty a jediná vec, ktorá ich zaujíma, je zábava.“ Potom sa pýta rodičov, či s tým súhlasia – hovoria áno. Túto vetu napísal Socrates pred 2400 rokmi. Robili tínedžeri problémy svojim rodičom aj pred 2400 rokmi? Samozrejme že áno.
Dospievajúci tínedžer nikdy nebude súhlasiť s autoritami, ani že existujú pravidlá a musia sa dodržiavať. Snažia ísť ďalej, prekonať obmedzenia a konať tak, ako chcú. Tínedžeri sú nerozhodní a majú veľa otázok, ktoré často nevedia zvládnuť. Toto je okamih, kedy najviac potrebujú svojich rodičov.
Oko za oko, zub za zub.
Možno ste požiadali svoje dieťa o vypnutie televízora a pomoc pri domácich prácach. Možno ste požiadali svojho dospievajúceho syna, aby prestal hrať hry na počítači a urobil si úlohy do školy… Ony potom robili všelijaké grimasy a odpovedali vám s krikom či nadávkami.
Zvyšovanie rešpektu k deťom nemôže spočívať v ich nerešpektovaní. Hrozby, tresty, násilie, morálne ponižovanie, vydieranie … Toto nie je ukážka moci, ale autoritárstvo. A týmto nedosiahnete nič.
Keď čelíme neúcte zo strany našich detí, to, čo sa deje v našich hlavách, sa príliš nelíši od toho, čo sa deje v ich hlavách. Nedokážeme reagovať pokojne a racionálne.
A teraz nadišiel čas položiť si otázku: čo máme robiť?
Po prvé, môžeme vziať do úvahy, že deti môžu byť obeťami určitej agresie. Pokúsme sa zistiť, či im môžeme v tejto situácii pomôcť, hovoriť o tejto téme alebo vyhľadať odbornú pomoc.
Vo väčšine prípadov však musíme prevziať zodpovednosť za príliš tolerantnú výchovu. Mnoho rodičov má problémy so stanovením pravidiel a ich presadzovaním.
Ak je to vaša situácia, je dôležité chytiť býka za rohy čo najskôr, pretože sme už neraz všetci videli, ako sa deti niekedy vedia správať nevhodne.
Vezmite prosím na vedomie:
– Nerešpektovanie by sa malo napraviť čo najskôr, aby sa nezhoršilo
– Zdôvodnite zlý postoj vášho dieťaťa tvrdením, že „všetky deti sú si rovné“
– Nerešpektujúce dieťa potrebuje pomoc, aby mohlo presmerovať svoj hnev a sklamanie správnym smerom.
Ako vyriešime tento postoj?
1) Tréning od prvej minúty.
Je chybou si myslieť, že ak je dieťa malé, nebude schopné porozumieť pravidlám ani čomukoľvek, čo mu je vysvetlené. Deti sa neustále učia. Nikdy na to nezabúdajte!
2) Prijmite sklamanie.
Verte tomu alebo nie, nadmerná ochrana detí je formou hrubosti. Pri našej snahe vyhnúť sa detskému utrpeniu robíme chybu tým, že im neumožňujeme pripraviť sa na prekonanie nepriaznivých situácií.
Nechceme, aby plakali a potom urobíme všetko, čo žiadajú. Nechceme, aby sa hnevali, a potom im dovolíme, aby sa správali neprimerane…
3) Stanovte limity.
Negatívny postoj našich detí je niekedy spôsobený skutočnosťou, že nevedia, ako ďaleko môžu alebo nemôžu zájsť. Je to kvôli nejasným pravidlám.
Ak stanovíme pravidlo, ktoré sa musí dodržiavať, mali by sme im ísť príkladom a vysvetliť, aké sú pozitívne dôsledky prijatia týchto pravidiel.
4) Zásadovosť a vytrvalosť.
Tresty ako „jeden mesiac bez televízie“ alebo „dva mesiace bez chodenia vonku s kamarátmi“ sú úplne zbytočné. V zásade preto, lebo je nepravdepodobné, že ich dokážeme dodržať, a potom sa vytráca podstata trestu.
5) Schopnosť rozlišovať.
Ako rodičia musíme jasne pochopiť, čo je neprijateľné a čo nemá význam. Niekedy venujeme príliš veľkú pozornosť „umývaniu pohára“, no zároveň prehliadame a akceptujeme urážky.
Záverom môžeme zhrnúť všetko, čo sa hovorí: „Na med sa chytí viac múch ako na ocot.“
To znamená, že sme nútení silou, tvrdými trestami, fyzickými trestami, hrozbami a ponižovaním. Naše deti budú urazené a budú podrobené krutejšiemu zaobchádzaniu.
Porozprávajte sa, vysvetľujte, pýtajte sa, zisťujte čo sa deje, a dajte deťom vedieť, že zlý prístup, zlá výchova a neúcta môžu spôsobiť toľko problémov, že je ľahšie používať dobré mravy.
