Žena, ktorá dvakrát utiekla zo Severnej Kórey, sa rozhodla odvážne prehovoriť o tejto desivej skúsenosti.
Jihyun musela opustiť svojho umierajúceho otca. Pred jeho smrťou, mu však musela sľúbiť, že odíde so svojim bratom z krajiny. Sama do dnešného dňa presne nevie, kedy zomrel a kde ho potom pochovali.
Jihyun a jej brat splnili prianie svojho otca a v noci sa stretli na severokórejských a čínskych hraniciach, aby utiekli z krajiny. Dvojica bola v polovici rieky, ktorá sa nachádzala blízko hranice, keď za sebou počuli výstrely, no podarilo sa im utiecť. Neskoro v noci zaklopali na dvere domu o pomoc.
Osoba, ktorá tento dom vlastnila, varovala Jihyun, že sa bude musieť vydávať za Číňanku, aby mohla bezpečne zostať v krajine, inak by ju deportovali späť do Severnej Kórey.
Vtedy jej brat povedal, aby sa odišla skryť. Jihyunin brat sa však nakoniec nechal chytiť a bol poslaný späť do svojej domovskej krajiny. Stále nevie, či prežil alebo zomrel. Jihyun bola neskôr predaná čínskemu farmárovi a jeho matke. Bola nútená vykonávať ťažkú prácu na farme.
„Prebudila som sa o 4:30 a pracovala som až do tmy. Matka čínskeho farmára mi dala iba ryžu a kimchi.“ Jihyun to porovnávala s otrockým životom v Severnej Kórei.
Bola zničená ťažkou prácou a pomýšľala na samovraždu, kým nezistila, že je tehotná. V čase príchodu jej syna jej nikto nepomohol pri pôrode a ona musela vydržať 12 hodín bolesti.
Po tom čo porodila, rodina, ktorá ju kúpila, chcela jej dieťa predať. Jihyun proti tomu protestovala. „Ak sa dotknete môjho syna, zabijem vás.“ Jihyun sa podarilo z farmy utiecť a päť rokov žila so synčekom v rôznych oblastiach Číny.
Čínske orgány bohužiaľ Jihyun zatkli a poslali ju späť do Severnej Kórey, kde ju poslali do zajateckého tábora, zatiaľ čo jej malý syn zostal v Číne.
Keď mala v tábore problémy s nohou, poslali ju na tri mesiace do vládneho sirotinca, kde sa liečila.
Vtedy sa Jihyun rozhodla, že sa pokúsi znovu utiecť zo Severnej Kórey.
Do roku 2004, keď plánovala znovu utiecť, sa v Severnej Kórei založila skupina „sprostredkovateľov,“ ľudí, ktorí pomáhajú Severokórejčanom prekročiť hranice do Číny.
Jihyun sa dostala do kontaktu s maklérom, ktorý jej povedal, že jediný spôsob, ako môže odísť, je obchodovanie s ľuďmi. Skryla svoju zranenú nohu pred maklérom a súhlasila s návrhom, ktorý dostala.
Po príchode do Číny nasadli sprostredkovateľ Jihyun a ďalší dvaja, ktorí boli prepašovaní, do taxíka a vodič ich zaplavili otázkami. Podarilo sa jej presvedčiť vodiča, že sú Číňania. Nasledujúci deň dostala Jihyun šancu zavolať svojmu synovi a keď počula krik svojho syna na druhom konci telefónu, maklér, ktorý ju prepašoval, zmenil názor.
Po mojom telefonáte so synom mi kórejský maklér povedal „Včera ste mi zachránili život. Mám dve deti v Severnej Kórei. Vodič taxíka nás mohol poslať na čínsku políciu a my by sme znova skončili v Severnej Kórey. Možno by ma poslali do zajateckého tábora, ale zachránila si mi život. Takže tentoraz ti zachránim život ja.“
Muž potom povedal Jihyun, aby odišla aj napriek ich dohode s obchodovaním, a aby našla svojho syna. Jihyun vedela, že potrebuje opustiť Čínu, odporučili jej, aby sa obrátila na OSN. Práve OSN ju a jej syna poslali do Spojeného kráľovstva pre nový život.
,,Odkedy som sa presťahovala do Spojeného kráľovstva som šťastná každý deň.“
