„S láskou spomínam na svoje detstvo a najmä na obdobie vianočných sviatkov. S rodičmi sme chodievali na návštevu k babičke a celá moja rodina sa zišla pri stole. Bolo to pre mňa ako pohladenie pre dušu.
Strýko ma vždy pritisol do náručia, teta povedala, že som taká veľká a krásna. So súrodencami sme stavali snehuliaka a sánkovali sa na kopci.
Keď som sa vydala za manžela, myslela som si, že v takýchto „tradíciách“ budeme pokračovať. Och, keby som vedela, aký darček dostanem v podobe jeho príbuzných!
A všetko to začalo minulý rok. Sama som sa rozhodla pozvať k nám jeho rodičov, sestru a jej manžela. Celý deň som strávila v kuchyni, kúpila som deťom sladkosti a hračky. Nechýbal ani sviatočný servis, ktorý vyťahujem len výnimočne.
– Máš málo soli v šaláte, tak ho robievaš vždy? – Svokra sa na mňa podozrievavo zadívala.
Nevedela som, čo povedať, tak som okamžite priniesla soľničku na stôl.
– Krém v koláči je taký tučný, že ho radšej neochutnám. Nechcem jesť kalórie navyše, sledujem si váhu, – odfrkla švagriná.
Jej manžel nebol o nič lepší- kritizoval našu renováciu:
– Je vidno, že máte lacné okná, lebo fúka zozadu. A podlaha je krivá, vidíte, vidieť tam spoj dosiek. Kde ste natrafili na takých fušerov?
Na konci večera som oľutovala, že som ich vôbec pozvala na návštevu. Sviatky som chcela osláviť pokojne – dostala som však len výčitky a nálepku „zlej gazdinky“.
Potom sme išli na Vianoce k svokre a babke na dedinu. Pripravil som domácu kuťu zo pšenice, kam som pridala oriešky a rôzne sušené ovocie.
– Bože môj, čo sú to za pomyje?,- Posťažovala sa svokra.
– kuťa..
– My to takto nejeme. Kto do toho pridáva sušené ovocie? Nemáš Boha pri sebe? – pridala sa švagriná.
Tak som svoju kuťu vložila do chladničky, možno to predsa len niekto ochutná. Ale na druhý deň som ju zbadala v koši. Potom sme išli domov, no s nikým som sa nemala chuť lúčiť. Manžel sa ma snažil upokojiť, videl, že ma to zabolelo a nikto si moju snahu nevážil.
Minulý mesiac som mala narodeniny. Plánovala som to osláviť v reštaurácii, ktorú práve otvorili pri našom dome. Pri predstave, že by som bola od rána do večera v kuchyni a počúvala svokrine výčitky, mi prišlo nevoľno. Nie, ďakujem, nemám to za potreby.
Vybrali sme si s mužom menu, v cukrárni objednali tortu a zároveň aj muzikantov na večer. Zavolala som svokre, aby som ju pozval na oslavu.
– To nevieš variť, že si sa rozhodla za to platiť iným ľuďom?,- hovorí posmešne.
– Ale veď ona robí také kulinárske diela, že je až strach to ochutnať“ – počujem v pozadí hlas mojej švagrinej.
Už som to viac nedokázala vydržať. Viete, môj otec ma učil, aby som sa vždy snažila zachovať si chladnú hlavu a nebojovala päsťami, ale slovami.
– Ak sa vám to nepáči, nemusíte ani len strčiť nos do reštaurácie. Bez vás bude táto oslava skvelá. Nepáči sa vám to, akým varím? A kto ste? Uznávaná šéfkuchárka? Verte mi, takú mizernú gazdinú, ako ste vy, by nezamestnali ani v stánku s kebabom. – a zavesila som.
Na moje narodeniny samozrejme nikto z manželovej rodiny neprišiel. A vďaka Bohu! Nechcem vidieť tých bláznov. Možno by som im mala nabudúce pridať niečo do šalátu? Napríklad preháňadlo. Aby na moju „lahodnú“ maškrtu nikdy v živote nezabudli.
A čo by ste vy robili s takýmito príbuznými? Napíšte nám do komentárov na Facebooku!
Zdroj: poshepky.com
