Niekedy sa rodičovská láska zmení na akúsi fóbiu, ktorá rozhodujú o osude ich detí tak, ako sa im to zdá najlepšie, čo spravidla nevedie k ničomu dobrému.
Príkladom takejto krutej materinskej lásky bol príbeh francúzskeho dievčaťa Blanche Monnier.
Jej matka, nespokojná s výberom dcérinho snúbenca, ktorý bol obyčajným právnikom, skrývala svoju dcéru 25 rokov vo veľkom dome a náhlu smrť dcéry oznámila svojmu okoliu.
Naoko zdrvená matka celý rok nosila smútok, aby vyzerala čo najpresvedčivejšie.
Nakoniec bola odhalená brutálna pravda o zmiznutí Blanche Monnier, no vtedy už z nej bola chorá žena, ktorá strávila zvyšok dní v nemocnici a jej matka zomrela vo väzení.
A hoci tento príbeh sa stal v 19. Storočí, kto by si pomyslel, že sa niečo podobné môže stať aj takmer o storočie neskôr.
V 80. rokoch minulého storočia na Ukrajine záhadne zmizlo dievča Violetta, dcéra Zoye Marčukovej.
V roku 1983 ukončila strednú školu a hoci sa dobre učila, dievča nepokračovalo v štúdiu a čoskoro úplne zmizlo.
Matka dievčaťa odpovedala na otázky známych a susedov nezreteľne a snažila sa ich držať od seba.
Čoskoro všetci zabudli na Violettu a rozhodli sa, že nežije.
Ďalších tridsať rokov žila žena v úplnej samote (ako všetci predpokladali).
Ľudia naokolo si hneď nevšimli, keď Zoya prestala vychádzať z domu, pretože ani predtým s nikým nekomunikovala a vždy sa vyhýbala ľuďom.
Susedia pri vchode boli ostražití, keď si všimli, že na vchodových dverách Zoyinho bytu je už nejaký čas rovnaký reklamný leták, zavolali políciu.
V kuchyni našli ležať mŕtvu ženu, ako sa ukázalo, zomrela asi pred 3 rokmi. To však nebolo to, čo prichádzajúcich policajtov a svedkov šokovalo. V byte bola ešte jedna žena, ktorá vyzerala skôr ako väzeň v koncentračnom tábore. Violettu, ktorá zmizla pred 30 rokmi, susedia takmer nespoznali.
Ukázalo sa, že celé tie dlhé roky bola zamknutá a nikdy nevyšla na ulicu.
V nemocnici sa najskôr každého strašne bála a s nikým sa nerozprávala. Trvalo jej šesť mesiacov, kým začala viac-menej komunikovať s ostatnými.
Celé tie roky bolo jej jediným zamestnaním čítanie kníh, takže hovorila výlučne knižným jazykom.
Novinárom dokonca poskytla rozhovor, ktorý bol zahalený zvláštnymi skutočnosťami. Violetta volala svoju matku teta a jej vlastná matka bola údajne letuška a jej otec bol slávny herec.
Ale vo veku 50 rokov si žena dokonale pamätá všetky dátumy z minulosti, čo milovala a kam chodila so svojou matkou (tetou).
Nevyhýba komunikácii s ľuďmi a odpovedá na otázky, rozpráva detaily zo svojho života v zajatí. Jediná otázka, na ktorú Violetta nevie alebo nechce odpovedať, je, prečo musela stráviť 30 rokov v domácom väzení.
Lekári sú si istí, že sa to stalo proti vôli Violetty. Súdiac podľa rozprávania ženy, jej matka Zoya nebola úplne duševne zdravá a možno tým, že svoju dcéru zavrela doma, ju chcela zachrániť pred krutým a nespravodlivým životom.
