„Keď raňajkujeme domáce wafle a slaninu, sledujem, ako sa moje deti rozptyľujú do rôznych kútov domu.
Môj manžel sa usadí na pohovku s dieťaťom a ja sa usmievam pri pohľade na jej chichotanie v jeho náručí, keď začínam čistiť stôl.
Stojím v kuchyni a mám pocit, že som v službe 24 hodín denne, 7 dní v týždni, celý deň, každý deň nakladám a vykladám veci z umývačky, namáčam a drhnem, čistím a čistím a začínam s ďalším upratovaním jedla.
A presne tak mi zmizne úsmev. Nebolo by to rýchlejšie, pomyslela som si, keby sme sa všetci vrhli na upratanie tohto neporiadku po jedle, aby sme si mohli všetci spolu oddýchnuť?
Nebolo by lepšie, keby sa moje deti naučili, že matky nie sú jediné, ktoré dokážu upratovať?
„Hej!“ Volám na štyroch ľudí, ktorých som splodila. „Poďme všetci spolu rýchlo upratať, aby sme si mohli zahrať hru, keď skončíme!“
Žiadna odpoveď.
Môj manžel vycítil, že moja frustrácia naberá na sile, s povzdychom sa zdvihol z pohovky a zvolal: „Poďte, deti, pomôžme všetci mame upratať!“
A práve tak som si pri zdanlivo nevinnej vete, ktorá akosi dokáže motivovať moje deti a vyvolať v sebe pocit viny, uvedomila, že sme urobili strašnú chybu. Pretože upratovanie – na akejkoľvek úrovni v našej domácnosti – by nikdy nemalo byť o „pomáhaní“ mi.
Uznávam, že upratovanie domu patrí mne ako rodičovi, ktorý zostáva doma. Vo všeobecnosti mi to nevadí. Som tu a doma so svojimi malými deťmi a domáce práce nepovažujem za „menej“ ako akýkoľvek iný druh práce. Je to dôležitá služba pre moju rodinu a ja to robím rada.
Ale, a v tom spočíva háčik, nie je to len moja zodpovednosť, pretože som sa stala matkou.
Každá rodina je iná a každá má inak rozdelené úlohy a povinnosti. Ale v našom dome pracujem na plný úväzok a zarábam na rovnaký príjem ako môj manžel, zatiaľ čo zostávam doma s našimi deťmi. Aby som to všetko stíhala, musela som zmeniť niektoré veci, vrátane toho, koľko upratovania môžem denne urobiť.
To znamená, že naše upratovanie sa zmenilo z upratovania počas „neviditeľných“ hodín dňa, keď môj manžel býval v práci a vracal sa domov do žiarivo čistého domu, na okrajové hodiny dňa a noci a na víkendy. Raz sa stalo, že som si musela vybaviť pani na upratovanie, pretože som už bola zúfalá.
A tak mi vyšlo najavo, že:
- V našej rodine sa veľa upratuje.
- Naučila som naše deti, aby si mysleli, že upratovanie je naozaj moja práca.
CHCEM DETI, KTORÉ UZNÁVAJÚ, ŽE STARAŤ SA O DOMOV JE DÔLEŽITÁ PRÁCA, A KEĎŽE JE TO DÔLEŽITÁ PRÁCA, MALI BY SME TO ROBIŤ VŠETCI.
Je to ťažké, pretože nechcem znieť nevďačne a myslím si, že porovnávanie, kto čo robí, v manželstve nikam nevedie. Uvedomila som si však aj to, že je to potrebné, najmä ak ide o dvoch pracujúcich manželov a domáce práce považujeme za „pomáhanie mame“ namiesto toho, aby sme robili to, čo treba.
Zakaždým, keď som požiadala svojho manžela, aby prezliekol posteľnú bielizeň „za mňa“, alebo keď som nariadila svojim deťom, aby poupratovali „za mňa“ obývačku, alebo som ostala ticho, keď môj manžel zhromaždil deti, aby upratali stôl „za mňa“, mám pocit, že si neplním svoje povinnosti matky. Pretože naozaj nechcem vychovávať deti, ktoré si myslia, že robenie domácich prác je len malá, bezcenná služba, ktorú mama urobí, keď sa nikto nepozerá.
Chcem deti, ktoré si uvedomia, že starostlivosť o náš domov je dôležitá práca, a keďže je to dôležitá práca, mali by sme ju robiť všetci. Poďakujem sa svojmu manželovi, keď sa bude snažiť upratať kúpeľňu, keď som zavalená prácou? Samozrejme. A budem chváliť svoje deti, keď ma prekvapia čistou pivnicou len preto, že ma chcú potešiť? Jasné, že áno!
Takže sľubujem, že to nebude o vytváraní tvrdých a rýchlych pravidiel a dupaní nohami v kuchyni, keď zostanem sama na upratovanie.
Toto nie je len o mne, mojom manželovi alebo manželstve. Ide o výchovu našich detí v dospelých ľudí. Ide o to, ukázať im, ako rodiny spolupracujú. Nie je to o tom, kto čo robí, ani o rodových rolách či dokonca o rodovej rovnosti. V mojej hlave to vychádza z celkom jednoduchého faktu rodinného života: všetci sme v tom spolu.
Niektoré dni mi to pripadá ako bitka, ktorú nikdy nevyhrám, ale budem si pevne stáť za svojím presvedčením, že deti neupratujú obývačku alebo nezametajú dlážku svojim matkám a manželia a partneri neskladajú bielizeň „pre“ svoje manželky – robíme to všetko jeden pre druhého, pretože sme rodina.“
Súhlasíte s názorom tejto ženy?