Nečakane ma oslovil bezdomovec. Bol špinavý, nešťastný a jeho šaty boli roztrhané.
Keď si vypýtal 20 dolárov, dal som mu 50 dolárov. „Ďakujem veľmi pekne!“ povedal.
V ten deň sme sa dlho rozprávali, čo som veľmi ocenil. Zrazu sa usmial a spýtal sa ma, či si ho pamätám. Najprv som si neuvedomil, že stojí na autobusovej zastávke, ale potom som to pochopil.
„Chodili sme spolu na strednú školu,“ hovorí Ross.
„Ross?! Čo sa ti stalo priateľu? Prečo si na ulici? Pamätám si ťa ako bojovníka, ktorý sa raz postavil útočníkovi a chránil ma.“
Povedal, čo všetko sa mu udialo. Robil všetko, bol v rôznych gangoch, fajčil, pil alkohol, mal aféry so ženami, opúšťal tehotné ženy, kradol a napádal iných ľudí.
Jeho deti nemajú o neho záujem. Dvakrát dokonca zvažoval, že spácha samovraždu. Teraz však prosí o vodu a jedlo.
Prinútilo ma to premýšľať o tom, ako sa naše životy môžu uberať takými odlišnými cestami napriek podobným okolnostiam. Verím, že je to preto, že rozhodnutia našich rodičov ovplyvňujú aj náš život.
Moji rodičia neboli najhorší ľudia na svete, aj keď boli prísni. Musel som dodržiavať harmonogramy a pokyny a ak sa mi nepodarilo splniť úlohy do stanoveného termínu, malo to následky.
Ross mohol hrať a behať okolo bloku, ako sa mu zachcelo. Mohol tiež fajčiť, jesť čokoľvek a robiť si posmešky zo starších ľudí.
Musel som piť mlieko a vodu a jesť veľa slepačej alebo zeleninovej polievky. Už len pri pomyslení na to som bol nervózny! Povedal som niečo zle alebo som nesprávne odpovedal? Dostanem úder do tváre a sarkastický pohľad! Ďakujem, rodičia! Dnes som vďačný za svojich rodičov. Boli láskaví a prísni, čo sa mi páči. Vždy si ich budem vážiť.“
