Addisyn Lopezová sa rozhodla z prvej ruky porozprávať o tom, ako začala svoju misijnú cestu v Guatemale. So svojou rodinou sa už desať rokov stará o deti s nevyliečiteľnými chorobami, ale dnes chcela tento príbeh vyrozprávať tak, ako ho vidí ona:
„Mala som 16 rokov, keď sme sa s rodinou presťahovali do Guatemaly. Dovtedy sme žili typickým životom, ale zrazu sa náš život zmenil o 180 stupňov. Začala som sa na svet pozerať inými očami.
V šestnástich rokoch som sa už nechcela učiť šoférovať, hrať v škole volejbal ani ísť na ples. Namiesto toho som spoznávala krásnu guatemalskú prírodu a sledovala operácie zachraňujúce životy, ktoré sa vykonávali v malých provinčných nemocniciach.
Držala som za ruky jedenásťročné dievčatá, ktoré po znásilnení rodili svoje deti. Zúčastnila som sa na súdnych procesoch, kde sa obete sexuálneho a iného zneužívania museli postaviť na svoju obranu.
Jednou z najčastejších a možno najbolestivejších situácií však bola starostlivosť o opustené deti.
Časť zo mňa snívala o návrate do starého, bezstarostného života, o pokračovaní slávneho amerického sna. Časom som sa však naučila, že Boh pracuje s ľudskými rukami – a tak som mu dovolila, aby ma použil ako svoj nástroj. Pred mojím odchodom do Guatemaly si moji rodičia adoptovali päť detí.
Všetci sme videli, aké škody môže napáchať život v systéme náhradnej starostlivosti. Na vlastné oči sme tiež videli, ako môžu deti v milujúcej rodine rozkvitnúť a prosperovať. Preto sa naša rodina rozhodla zriadiť špeciálne miesto pre deti, ktoré sa stali nepotrebnými už od prvých dní života.
Nazvali sme ho „Dedinka nádeje v Guatemale“. Bol to domov rodinného typu pre deti so špeciálnymi potrebami a dospievajúce matky. Dnes sa staráme o 55 detí všetkých vekových kategórií. Zamestnali sme 54 Guatemalčanov, čím sme im poskytli nielen prácu, ale aj príležitosť urobiť svet lepším. Jedného dňa som dostal správu o desaťdňovom dievčatku.
Hneď po narodení ju opustili, pretože prišla na svet s veľmi vzácnou a vážnou chorobou. „Vezmem si ju,“ povedala som bez rozmýšľania.
O niekoľko hodín neskôr bol ten lúč života v mojom náručí. Vzhľadom na jej diagnózu bol jej život určený ako krátky. Jej ochorenie sa nazýva hydranencefália. Stručne povedané, narodila sa len s tromi percentami mozgovej hmoty. Dni plynuli, boli plné návštev lekárov, testov a smutného kývania hlavou.
V jeden z tých dní som podala na súd žiadosť o adopciu tohto dievčatka a dala jej meno. „Skutočná rodina tohto dievčatka ju nechcela.
Pravdepodobne neprežije, a ak áno, nikdy nebude mať normálny život. Prečo ju chcete? Prečo vám na nej tak veľmi záleží?“ – spýtal sa ma sudca. Pozrel som sa na ňu a mohol som len vysvetliť, že jej život je jednoducho dôležitý. Hodnota života nie je definovaná dĺžkou toho života. A tak sa z bezmenného, zbytočného dievčaťa stala moja dcéra – Emma Leighová.
Do roka Emma prešla z mojich rúk do Božích rúk. Narodila sa v úplne beznádejnej situácii, ale zomrela obklopená láskou a teplom.
Emma bola, žiaľ, len jedným z malej menšiny detí, ktoré majú možnosť zažiť, čo je to láska. Drvivá väčšina detí ako Emma zomiera osamotená.
Preto som odhodlaná založiť nový domov, kde by deti, ktorým je súdené zomrieť, mohli byť v bezpečí a milované, nech už im je súdené zažiť to akokoľvek.
Ronald bol po mojom boku po celý ten čas.
Zapájal sa do všetkých našich aktivít, ale nikdy som si nemyslela, že sa mu otvorím a dokážem niekoho tak intenzívne milovať.
Boli sme si súdení a po dvoch rokoch priateľstva sme si nasadili prstene. Na našom svadobnom obrade sa zúčastnilo všetkých 55 detí v našej starostlivosti.
V ten deň sme vytvorili dvojčlennú rodinu, ktorá však trvala krátko. Onedlho sme sa ocitli v súdnej sieni so žiadosťou, aby sme sa stali rodičmi dvoch chorých detí. Na náš svet pribudol aj plod môjho lona, čím sa naša päťčlenná rodina skompletizovala.
Často sa ma pýtajú, prečo som si vybrala túto cestu a či je pre mňa ľahké vidieť toľko zla a bolesti. Pre každého mám jednoduchú odpoveď – tam, kde je veľa tmy, môže byť aj najväčšie svetlo. Mám možnosť poznať rodiny, ktoré sa snažia uživiť celé dediny.
Mám možnosť stretnúť sa s lekármi, ktorí cestujú cez pol sveta, aby vykonali život zachraňujúce operácie ľuďom, ktorí to najviac potrebujú. Na svete je veľa zla, ale verím, že na svete je oveľa viac dobra – záleží na našich činoch. „
