Možno sa vždy budem učiť o tom, ako znovu ľúbiť…

Zobudím sa na to, ako sa môj pes zhlboka nadýchol, pritúlil sa ku mne. Teraz sa cítim bezpečne. Otočil svoju ku mne svoju hlavu, a keď sa naše tváre stretli, začal sa na mňa pozerať so svojimi unavenými očami, preto, že som sa zobudila, pritiahol sa ku mne a svojím mokrým ňufákom sa dotkol môjho líca tak som si povedala “ aj keď si prerušil môj spánok, stále ťa mám rada !“

Niekedy sa nad tým zamýšľam práve vďaka môjmu psovi, o tom ako sa o niekoho dokážeme neskonale zaujímať aj keď je nad nami búrka alebo len tak keď je všetko v poriadku a my si počas dňa spomeniem na tú druhú osobu.

Aj keď sa dokážem v polovicu spánku zobudiť a on je v polospánku, viem, že som človek a jeho osoba. Je to moje klbko šťastia. A možno je len láska komplikovaná na rozdiel od tej zvieracej.

My sme oveľa tvrdohlavejší a pevne zatvorený vo svojej neuveriteľnej samostatnosti.

Možno to malé srdce, ktoré bije medzi štyrmi labkami dokáže lásku pochopiť oveľa lepšie ako ja. Láska je o učení sa a zaujímaní sa o človeka, nestarať sa len o seba. Láska sa nestratí, láska je nájsť a pochopiť aký si človek v náručí toho druhého.Láska sú vlhké pery, zdieľanie postele so sebou. Čistá a jasná.

Drew Coffman