“Keď si bola malá, bola si také veselé dieťa.”
“Vždy si mala na tvári ten najväčší úsmev.”
“Si príliš tichá.”
“Chýba nám stará Kirsten.”
Zakaždým, keď moji rodičia povedia niečo takéto, sa moje srdce úplne zlomí. A premôže ma pocit viny, že to, kým som sa stala ako výsledok vecí, čo som zažila, je moja chyba. Akoby som sa ja rozhodla zmeniť.
Keby to bolo na mne, rozhodla by som sa byť taká, ako predtým, to dieťa, ktoré sa nikdy neprestalo smiať alebo rozprávať.
Niekedy sa cítim akoby som bola na súťaži ja vs. kto som zvykla byť a moje súčasné ja vždy prehrá. Akoby mal každý radšej ju, akoby sme boli dve rozdielne osoby.
A presne pre toto, trávim príliš veľa času odmietaním každej svojej časti a nenávidením osoby, ktorá sa na mňa pozerá v zrkadle.
Najväčšiu bitku som musela vybojovať nie keď mi dali nálepku depresívnej osoby, ale keď som sa učila sa za to neľutovať.
Zobralo mi to veľa času a musím priznať, že som mala depresiu. Popierala som to. Ignorovala. Potláčala a skrývala som svoje zlé dni, ale to ich len robilo horšími, keď znova prišli. Cítila som hanbu, akoby to bola nejaká charakterová chyba hlboko vo mne, že som mala mať kontrolu. A ja som sa snažila to kontrolovať. Bolo to, akoby som sa pokúšala pochopiť vedecké vysvetlenie toho, prečo je niekto v depresii.
Takže som čítala a robila si výskum a pokúšala sa to „opraviť“.
Behaj. Hovorili.
Ber vitamín D. Hovorili.
Jedz zdravšie. Hovorili.
Schudni. Hovorili.
Ale bolo jedno aké zvyky som vo svojom dennom živote zmenila, depresia zostávala ako nevítaný hosť, ktorý zostáva príliš dlho.
Po dlhom čase bojovania s akceptovaním, prišlo veľa hnevu. Prečo som bola jediná v rodine kto musí takto žiť? Prečo som nemohla ísť späť? Kedy sa všetko zmenilo? Bola to moja chyba? Môj život pozostával zo seriózne zlých dní a tmavých momentov, ktoré som vedela, že by moji súrodenci nepochopili ani keby som sa im ich pokúsila vysvetliť.
Pretože ako sa dá vysvetliť, že sa cítim sama uprostred davu?
Ako vysvetlíte, že sa vám teraz chce plakať aj keď na to neexistuje žiaden dôvod?
Ako vysvetlíte prečo ste unavený, keď ste len teraz vstali?
Nevysvetlíte. Namiesto toho zostanete ticho a svoje bitky bojujete sami.
Nemyslím si, že to bolo fér. Ale na druhej strane by som depresiu nepriala nikomu. A už vôbec nie mojim súrodencom. A keby sme si mali vybrať a jeden z nás by jej musel čeliť, zakaždým by som sa prihlásila ja. Ak by to znamenalo, že by jej oni čeliť nemuseli, každý jeden zlý deň, čo by ma zrazil na kolená, by som zobrala v tichosti.
“V živote sa budeš mať dobre,” povedala mi moja teta.
“Prekonala a zvládla si veci, ktoré oni nikdy nebudú musieť a ktoré ťa urobia silnejšou než si uvedomuješ.“
Tá veta sa do mňa vryla. Pretože po prvýkrát som sa prestala definovať na základe toho vnášajúceho sa mraku, toho ducha, čo ma všade prenasledoval, tej veci, ktorú som konečne prestala nenávidieť. Prestala som od toho utekať.
A zakaždým, keď ma znova zasiahnu tie komentáre, namiesto toho aby som dovolila negativite vycicať ma tak, ako to zvykla, spomeniem si na osobu, ktorou som bola predtým než mi depresia pritancovala do života a pokúsila sa ho ovládnuť.
Stále mi na ľuďoch veľmi záleží. Stále cítim tak ako predtým. Stále som rovnaká beznádejná romantička, ktorá považuje Boy Meets World, ktorý som videla keď som mala 9, za stelesnenie romantiky. Stále mám rovnaké sny, aké som mala vtedy. Stále mám rada rovnaké filmy.
Toľko veľa zo mňa je rovnaké až na tú malú chemickú nerovnováhu.
A možno sa neusmievam toľko, koľko som zvykla. Možno sa nesmejem tak silno ako vtedy. Možno som trochu tichšia. Ale veci čo som získala z učenia sa žiť úspešný život s depresiou, obsahujú súcit a pochopenie a byť príliš pozorný voči druhým.
Ja viem aké to je skrývať svoje pocity, keď ani nevieš vysvetliť, čo vlastne cítiš. Ja viem aké to je bojovať a viesť vojny so sebou samým. Ja viem ako vyzerá predstieraný úsmev uprostred davu. A na základe tónu, s akým sa so mnou rozprávaš, viem povedať, či mi klameš, alebo hovoríš pravdu. Pretože som tam bola, ja som to žila.
Ale nad to všetko, depresia ma naučila skutočne si vážiť tie dobré dni čo mám. Pretože prichádzajú vo vlnách. Jeden deň môže byť najlepší deň môjho života a ďalší môžem byť sama vo svojom byte plakať bez nejakého dôvodu a zistiť, že som sa zabudla aj najesť. Ale aj tie dni sú v poriadku. Tie dni ma tiež naučia vážiť si dobré dni a tešiť sa na ďalší, lebo viem, že príde.
Takže možno nie som tá osoba, ktorá som zvykla byť a je mi ľúto ak vám chýba. Ale jednou z vecí, za ktoré sa odmietam ospravedlňovať je to, kto som.