Prstami som prechádzal po krivke tvojej ruky a spomínal som si ako sa ohýbali tvoje prsty. Moja myseľ mi neprestajne opakovala, že si problém, že si nebezpečenstvo. No napriek tomu som ten malý hlások v mojej hlave umlčal a prijal každú príležitosť ťa držať, ťa cítiť. Užíval som si, že som od teba nič neočakával, že som neočakával nič od nás. Bolo ľahšie žiť vypočítaný život než sa voľným pádom vrhnúť do tej priepasti zármutku a zúfalstva – do toho hlbokého neznámeho sveta romantiky a túžbe po niekom.
Navigoval som cez situáciu ako ostrieľaný námorník. Sústredil som na chytanie citových vĺn do pohárov obávajúc sa možnosti, že jedného dňa ich budem musieť otvoriť a budem zaplavený ohromujúcou masou emócií, ktoré by som najradšej necítil
A tak som si vytvoril malé scenáre a príbehy, aby som svoje rozhodnutia ospravedlnil. S priateľmi sme sa smiali, keď im povedal v akých smiešnych okolnostiach sa nachádzame.
„Je to ako vo filmoch, ale ja sa proste nikdy nezamilujem,“ hrdo som raz vyhlásil.
Vytvárali sme tiež malé teórie o tom prečo sa „my“ nikdy nestaneme skutočnosťou. Možno si len výplod mojej fantázie? Možno keď sa ráno prebudím záhadne zmizneš? Možno je nám súdené zostať medzi štyrmi stenami mojej izby a užívať si naše túžby v rozpätí pár hodín, spojiť body našich tiel a byť uprostred našej vlastnej reality?
pixabay.com
Myslel som si, že som šikovný, keď som napokon dokázal oddeliť rozum a romantiku. Cítil som sa mechanicky. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to praktické.
Ale až keď som sa nad tým prestal príliš zamýšľať, prišla realita a zdrvujúco ma zrazila na zem silou tej obávanej popieranej strany. Práve v tých časoch som si bol istý, že som letmo zazrel tvoju pravú tvár – že aj napriek mojej snahe vyhnúť sa romantike, keď som ťa držal v náručí, cítil som sa inak.
Videl som časti seba, ktoré som sa pokúšal ignorovať, keď som sa zúfalo snažil si natĺcť do hlavy, že z nášho komplikovaného vzťahu aj tak nikdy nič nebude.
Vzťah.
To veľké a desivé slovo, ktoré som sa snažil od teba nechcieť. A tak som sa presvedčil, že si len chodiaca bolesť. A že, keď si dovolím k tebe niečo cítiť, vysmeješ ma a povieš mi, že som len zúfalec.
pixabay.com
Ale, tiež boli časy, keď si sa na mňa pozrela a ja prisahám, že som videl niečo v tvojich očiach. Odrážali presne tie isté veci, ktoré ti nikdy nepoviem. Alebo to možno len bol priamy odraz môjho zúfalstva, aby si chcela niečo viac. Odo mňa. Od nás. Od tohto.
Viac.
Predpokladám, že to slovo nenávidíš. Alebo je to len môj vlastný strach z odmietnutia. A vo svojom srdci poznám odpoveď – nikdy sa nedozviem pravdu.
Pretože po mesiacoch popierania a pokúšania sa správať nonšalantne, napokon som akceptoval fakt, že ťa mám rád.
Ale to ti nikdy nepoviem.
Keby som bol dosť odvážny ísť do toho aj napriek riziku – vybral by som si teba.
Ale ja som zbabelec a radšej budem žiť pohodlne. Takže tu budem len tak sedieť a pokúšať sa o rekalibráciu. Možno nám to nie je súdené? Možno ešte nie sme pripravení? Možno sa len máme navzájom dotýkať až dokým nebudeme pripravení niečoho sa držať – niekoho – na trvalo?
Zapamätal som si krivku tvojej brady a zvuk tvojho hlasu. Nie je pochýb o tom, že ty si špeciálna. Že si niečo úplne iné.
A keby som mal dosť odvahy akceptovať porážku, dovolil by som si ťa milovať. Ale bojím sa riskovať. Namiesto toho budem radšej predstierať, že sme nič.
Ale prosím, vedz, že zakaždým, keď vyslovím tvoje meno a vždy, keď ťa budem pevne držať, znamená to viac ako len pohodlný spôsob ako sa v noci zahriať.
Pretože pod tými všetkými pochybnosťami a strachom, viem dve veci.
Záleží mi na tebe.
Mám ťa rád.
Ale toto sú veci, ktoré ti nikdy nepoviem.
