Rodičia nechali svoju dcérku v nemocnici na pospas osudu. Nemala ani meno…Príbeh adoptívnej matky dojal celú krajinu

Byť náhradným rodičom je poslanie. Títo rodičia si vezmú dieťa, milujú ho no príde čas, kedy ho musia opäť nechať ísť svojou vlastnou cestou. Nasledujúci príbeh rozpovedala Grace Crigel, ktorá si takto za 2 roky adoptovala 8 detí.

„Jedna rodina. Dva roky. 8 detí.

Toto je len stručná informácia o tom, ako prebieha náš život. Keď sa nás niekto pýta, aké je to byť pestúnskou rodinou, vyzerá to tak, ako keby ani naše odpovede nepočúvali. Ich správanie je však typické, najmä keď sa pozrú na mňa a na deti, hľadajúc istú podobnosť. V ich tvárach vidieť odsudzovanie a niekedy aj pohŕdanie. „Toto by som nikdy nemohla urobiť,“ hovoria. Ale toto je môj príbeh. Dostala som telefonát:

Ahoj Grace. Toto dievčatko ostalo v nemocnici. Nemá ani meno. Musíme ju dať do pestúnskej rodiny. Mohli by ste si ju o hodinu vyzdvihnúť? Stáli sme v obchode a snažili sme sa nakupovať nohavice pre 12-ročné dieťa, ktoré už bolo v našej starostlivosti. S manželom sme si v tichosti vymenili pohľady. Nemuseli sme o tom ani diskutovať. Vzali sme niekoľko kúskov oblečenia a balenie plienok, prišli sme domov po autosedačku a o 45 minút neskôr sme v rukách držali malú pakistanskú princeznú. Jej oficiálne meno? Safe Surrender.

O 4 mesiace neskôr mi zazvonil telefón:

Ahoj Grace. Pediater dal podnet na to, aby ste s dievčatkom išli do miestnej detskej nemocnici. Vyzerá to tak, že Safe nebola po pôrode vyšetrená a chceme ju skontrolovať. Môžete si kvôli tomu vziať dovolenku?

Súhlasili sme. Urobili jej množstvo testov – srdce, obličky, chrbtica. Zistenie niekoľkých vrodených chýb, ktoré si vyžadovali viaceré operácie a niekoľko mesiacov so stómiou.

„Ahoj Grace. Práve som dostala tvoju správu. Ide o pomerne rozsiahle zdravotné problémy. Myslíte si, že to zvládnete?“

Vyriešili sme to. Sadli sme si k jej postieľke po tom, čo sa prebudila z operácie. Držali sme ju, keď plakala. Naučili sme sa starať o stómiu. Objednali sme potrebné veci a zaplatili za ne. Kúpili sme nové oblečenie na zakrytie stómie. Pozerali sme na to, ako sa postupne zotavuje. Ako nám začína dôverovať. Milovali sme ju a ona rozkvitala. Po 10 mesiacov podstúpila ďalšiu operáciu, tentokrát na odobratie stómie.

„Dobrý deň Grace. Uverejnili sme v novinách oznam o tom, že hľadáme neznámeho otca. Nedostali sme žiadnu odpoveď. Zdá sa, že prípad bude schválený. Ste pripravení vziať si Safe natrvalo k vám domov?“

Tu sa trochu pozastavím. Pretože naše poručníctvo, v konečnom dôsledku prichádza k jednej veľmi jednoduchej veci: nádej. Nie je to ľahké a neznamená to, že sme svätí. No dáva nám to nádej, že deti sa majú možnosť vrátiť k svojej biologickej rodine. Raz…

Odpovedzme na niektoré z týchto nevyslovených otázok:

„Ak milujete svoje deti, prečo im dovolíte vrátiť sa domov?“

Nádej. Úprimne dúfam, že ich rodiny sa naučili lepšie vyrovnať sa so stresom. Dúfam, že sme vytvorili hlboké a zmysluplné vzťahy s ich biologickými rodinami. Dúfam, že ich opäť uvidíme, no za omnoho lepších okolností.

„Ako tolerujete takéto hrozné správanie?“

Nádej. Pretože smútok niekedy vyzerá ako zlosť. A ak dokážeme prekonať zlosť, mám nádej, že sa môžeme dostať k žiaľu. Dúfam, že ak sa dostaneme k zármutku, môžeme konečne pristúpiť k ozdravovaniu.

„Ako zvládate neustále vzruchy vo vašom dome?“

Nádej. Som dospelý človek, ktorý dokáže racionálne zvládnuť náhle, neočakávané zmeny. Mám nádej, že sa môžeme stať útočiskom pre malé duše, ktoré sú stratené a zmätené. Mám nádej, že sa všetci usadíme a nájdeme pokoj.

„Ja by som bola celý čas smutná. Ako vôbec dokážete počúvať ich životné príbehy?“

Nádej. Prebúdzam sa niekoľkokrát za noc, pretože deti ma volajú k sebe. Trávim s nimi hodiny objímaním, keď plačú. Dokumentujem ich traumy, dávam im lieky, robím intenzívnu terapiu v priestoroch domova a riešim problémy s rečou.

Znova a znova otváram chladničku, len aby som deťom dokázala, že je vždy plná. Počúvam ich. No okrem toho…aj plačem. Na konci týždňa padnem manželovi do náručia a žiadam, aby sme v tejto práci už viac nepokračovali, pretože je mimoriadne náročná. On my však vždy pripomenie, že nádej odľahčuje záťaž. A každý deň sa zhlboka nadýchneme, berieme nádej so sebou a všetko to urobíme ešte raz.

„Ahoj Grace! Gratulujem! Vyzerá to tak, že sme vám potvrdili dátum adopcie. Môžete pozvať aj vašich priateľov. Bude tam aj niekoľko sociálnych pracovníkov. Chcú tento prípad vyriešiť do zdarného konca.

Prišlo tam 75 ľudí, ktorí túto udalosť chceli prežiť spolu s nami. Pozrela som sa na svojho manžela ako sedel pri dievčatku, ktoré s nami po dobu 14 mesiacov zdieľala náš domov. Dievčatko, ktorej meno nám povedalo príbeh jej narodenia: Safe Surrender. Dievčatko, ktoré tak veľa stratilo.

„Grace, ako sa ju tvoja rodina rozhodla pomenovať?“

Môj zrak sa obrátil na moju dcéru a ona sa na mňa usmiala.

„Volajú ju Arya. Arya Hope.“

Boli by ste schopní prevziať zodpovednosť za adoptované dieťa?

Zaujal vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Je to najlepší spôsob, ako zadarmo podporiť portál mysmezeny.sk, aby sme mohli aj naďalej pre vás pripravovať skvelé články. Ďakujeme 🙂

0 replies on “Rodičia nechali svoju dcérku v nemocnici na pospas osudu. Nemala ani meno…Príbeh adoptívnej matky dojal celú krajinu”