Reč je o jednej z vecí, ktorej sa každá žena bojí najviac – spojiť svoj život s nesprávnym mužom. Ženy dokážu urobiť čokoľvek, len aby sa vyhli chybe a potom si to vyčítali do konca života.
Aj napriek všetkému robíme tie isté chyby: znova a znova vstupujeme do manželstva.
Je to čiastočne spôsobené tým, že ak sa rozhodneme s niekým zblížiť, začnú u nás vznikať nemalé komplikácie. Normálne vyzeráme len pred tými ľuďmi, ktorí nás dobre nepoznajú.
Niekedy by bolo lepšie, keby sme sa mohli tohto druhého hneď na prvom rande opýtať: „Nie ste len tak náhodou blázon?“
Nikto nie je dokonalý. Problém však je, že pred manželstvom sa len zriedkakedy zaoberáme našimi vlastnými problémami. Manželstvá sa už odpradávna uzatvárali najmä z logických dôvodov: blízkosť pozemkov, partnerova rodina mala prosperujúci biznis, jej otec bol politikom, on mal zámok alebo preto, že to povedali rodičia.
Z takýchto rozumných manželstiev nemôže vzísť nič prospešné len osamelosť, nevera, urážky, zneužívanie a krik počuteľný až do detskej izby.
A tí, ktorí sa zosobášili „len tak“ alebo „z núdze cnosť“, trpia kvôli vlastnej hlúposti.
Skutočnosť je taká, že čím nerozvážnejšie manželstvo vyzerá (ak sa pár zosobáši po 6 mesiacoch od prvého stretnutia, jeden z nich príde o prácu alebo len sotva dovŕšili dospelosť), tým bezpečnejšie môže byť.
Ale aj keď veríme, že v manželstve vždy hľadáme šťastie, zistíme, že nie je všetko také jednoduché. To, čo skutočne hľadáme, je dôvernosť, ktorá môže komplikovať ktorýkoľvek z našich plánov na šťastie.
Snažíme sa oživiť pocity, ktoré si pamätáme už od detstva. Láska, ktorú väčšina z nás zažije v počiatočnej fáze je často zamieňaná za „tú pravú“, hoci ide len o túžbu vyplniť prázdnotu a nedostatok rodičovskej srdečnosti, než už bolo príčinou čokoľvek.
Akú logiku má to, ak my dospelí ľudia odmietneme určitých kandidátov či kandidátky na uzatvorenie manželstva nie preto, že sú nevhodní, ale preto, že sú príliš vyrovnaní, zrelí, chápajúci a spoľahliví. Neberieme si ich, pretože si lásku nespájame s pocitom šťastia.
Nakoniec vstupujeme do manželstva, aby nám tento príjemný pocit ostal v hlave čo najdlhšie. Predstavujeme si, že manželstvo nám pomôže udržať si v sebe tú istú radosť, ktorú sme zažili, keď nám myšlienka o svadbe prvýkrát prišla na um.
Možno ste si predstavovali nekončiacu dovolenku v Benátkach, v lagúne, na motorovom člne, so zapadajúcim slnkom, ktoré sa prelieva nad morom a s pohárom naplneným tým najchutnejším šampanským, aké ste kedy pili.
Zosobášili sme sa preto, aby tieto pocity pretrvávali aj naďalej, no stále sme si neuvedomili, že tieto pocity a inštitúcia manželstva nemajú medzi sebou nič spoločné.
Súhlasíte s týmto názorom?