Ďaleko, za nekonečnými lesmi Urálu, leží uzatvorené mesto Oziorsk. Ide o krásnu záhadu pod ochranou ostnatých drôtov, mystické miesto, akoby pochádzalo z inej dimenzie.
Oziorsk, alebo Čeľabinsk-40, sa stalo kolískou sovietskeho programu na vývoj jadrových zbraní po 2.svetovej vojne. píše web Bored Panda
Po mnoho desaťročí, v meste, kde žilo sto tisíc ľudí, nebolo známok o tomto mieste na žiadnej mape a údaje o jej obyvateľoch sa neobjavilo ani pri sčítaniach ľudu.
Špecialisti, ktorí boli súčasťou prvej skupiny pracovníkov závodu č. 817 (takto sa predtým nazývalo „Výrobné združenie Majak“), boli podrobení najprísnejšiemu viacstupňovému výberu.
Po príchode do tajného objektu boli na niekoľko rokov zbavení práva stretnúť sa so svojimi blízkymi, ale aj práva dopisovať si s nimi.
Obyvateľom strateného mesta bolo povedané, že sú „jadrovým štítom a spasiteľmi sveta“ a mimo mesta boli len nepriatelia.
Zatiaľ čo ostatní občania ZSSR hladovali a žili v extrémnej chudobe, úrady vytvorili pre región Oziorsk raj na Zemi, kde si mohli užívať svoj vlastný spoločenský status a luxus.
Všetci mali kde bývať, jedla bolo dosť – vrátane exotických pochúťok ako banány, kondenzované mlieko alebo kaviár. Dobré školy a nemocnice, množstvo zábavných a kultúrnych podujatí.
Sovietske vedenie mnoho rokov skrývalo vplyv extrémnych účinkov žiarenia na zdravie obyvateľov mesta a ich budúcich detí.
Väčšina občanov už od samotného začiatku žila v bezprostrednej blízkosti jadrovej elektrárne Majak, v extrémne nebezpečných podmienkach.
Od konca štyridsiatych rokov 20. storočia začali ľudia trpieť rôznymi chorobami a zomierali: dôvodom je dlhodobé vystavovanie žiareniu.
Obyvatelia Čeľabinsk-40 zomierali aj v dôsledku nehôd na stanici.
Napríklad, nehoda v Kyštyme sa stala najhroznejšou jadrovou katastrofou na svete pred Černobyľom, ale sovietskym orgánom sa ju v tom čase podarilo dobre ututlať.
Vedenie závodu Majak zamlčalo aj to, že vyhadzovali odpad do neďalekých jazier a riek, ktoré prúdia do rieky Ob a Severného ľadového oceánu.
Zamestnanci za štyridsať rokov vyhodili do životného prostredia 200 miliónov Ci rádioaktívneho odpadu, čo sa rovná štyrom katastrofám v Černobyle, hoci úrady stále všetko popierajú.
Súčasní obyvatelia vnímajú život v uzavretom meste nie ako obmedzenie, ale ako privilégium.
Považujú sa za „vyvolených“ a sú hrdí na to, že žijú v uzavretom priestore. Tu sa narodili a vyrastali, tu majú svoje rodiny. Tu pochovali svojich rodičov a niektorí aj deti.
Oziorsk a jeho okolie je jedným z najrádioaktívnejších regiónov na planéte, ktoré niektorí ľudia nazývajú aj „cintorínom Zeme“.
Dnes môžu obyvatelia uzavretého mesta opustiť svoje hranice so špeciálnym prepúšťacím povolením. V prípade potreby môžu navždy odísť. Toto právo má však len málo ľudí, pretože potom stratia všetky svoje privilégiá.
Väčšina miestnych obyvateľov, hoci, samozrejme, nie každý, verí, že plot okolo Oziorska nebol vytvorený na to, aby ich držal vo vnútri proti ich vôli, ale aby zabránil cudzincom vniknúť do ich malého raja.
Ostnatý drôt však aj naďalej zostáva neoddeliteľnou súčasťou mestskej krajiny a sebauvedomenia.
Chceli by ste žiť na takomto uzavretom meste?
