„Mám 67 rokov a žijem sama. Chcela som sa presťahovať k dcére, ale odmietli to. Ako žiť ďalej, neviem … „

Nie je nič nezvyčajné na to, že ľudia vo veľkých mestách žijú často osamote. Tisícky ľudí, no nikto, na koho by sme sa mohli kedykoľvek obrátiť. Pre staršieho človeka je táto situácia o niečo horšia, pretože vo vyššom veku je málo ľudí schopných získať si nových známych.

Dnes si môžete prečítať článok na tému osamelosť v starobe, v ktorom nechýba ani názor odborníka. Ak aj vy máte niekoho, komu by pomohlo zbaviť sa pocitu osamelosti, nasledujúce informácie vám určite pomôžu.

„Mám 67 rokov a žijem sama. Môj manžel je už dávno po smrti. Stále pracujem, pretože je to jediné zamestnanie, ktoré ma dokáže ochrániť pred nudou. V posledných rokoch žijem ako automat – z ničoho sa neteším.

Nemám žiadne záľuby, ani si ich nehľadám, už som na to aj tak stará. Navrhla som synovi s jeho rodinou (má tri deti), aby sa presťahovali do môjho bytu, no moja nevesta je proti. Je jasné, že nechce žiť s cudzou starou ženou pod jednou strechou.

Chcela by som sa presťahovať k svojej dcére, no aj tá už má rodinu a nechcú si k sebe nasťahovať starého človeka. Aj keď ich často navštevujem a vždy sa z toho tešia. Dajú mi čaj, jedlo a vypočujú. Čím častejšie k nim prídem, tým menej sa mi chce ísť domov. No musím…“

Tamara sa zamýšľa, ako sa má zachovať v takejto situácii.

Nie je to predsa normálne, že život, hoci v úctyhodnom veku, nás úplne prestane tešiť.

 

V tomto príbehu je jedinou dobrou správou, že žena sa sama zamyslela nad nenormálnosťou tejto situácie a začala hľadať spôsoby, ako ju vyriešiť. V takomto prípade má šancu.

 „Zvyšujúcim sa vekom je nedostatok entuziazmu a túžby znakom depresie. Preto Tamara nič nepokazí, ak sa rozhodne poradiť s neurológom, psychológom alebo psychoterapeutom,“ prezradila psychologička Arina Lipkina.

 

Odborníčka je presvedčená, že v modernom svete by sa 67-ročný človek nemal cítiť staro. V danej situácii nie je problém, ak si deti neželajú vziať k sebe staršieho človeka. Dospelé deti si cenia osobný priestor, kde majú svoje pohodlie, ktoré potrebujú.

„Tamara by sa mala zbaviť predstavy, že lepšie sa jej bude žiť s jej deťmi. Koniec koncov, jej cesta je odlišná – naplniť si svoj život prostredníctvom vlastnej iniciatívy. Navštíviť podujatia, ktoré sa konajú v blízkosti, vidieť  miesta, kam sa jej doposiaľ nepodarilo dostať. Potrebuje novú sociálnu skúsenosť,“ tvrdí psychologička.

Zdá sa, že naša hrdinka by sa mala na situáciu pozerať z iného uhla.

Koniec koncov, ak sú deti zaneprázdnené so svojimi starosťami a nechcú s ňou žiť, potom ich názory nemožno zmeniť násilím či vydieraním. Tak prečo si nesplniť túžby, ktoré by viedli k naplneniu nášho vlastného života?

 

V okolí je mnoho zaujímavých aktivít. A v starobe, keď má človek stále dosť sily a veľa voľného času, kedy môže dokončiť veci, s ktorými začal ešte počas svojej mladosti, no nemal čas a priestor na ich realizáciu.

Horším riešením je, ak sa človek zatvorí do kruhu jednoduchých záujmov ako je pozeranie televízie, chodenie na polikliniku alebo do obchodu. Úzky okruh každodenných činností, ktoré sa nemenia, je živnou pôdou pre neustály pocit osamelosti.

 

V súčasnej dobe sú schopnosti človeka v akomkoľvek veku oveľa väčšie a bolo by hlúpe, keby ich nevyužili. Niekto sa zosobáši, keď už má dospelé vnúčatá a iný si po odchode do dôchodku nájdu nový koníček.

Veľká zodpovednosť však zároveň leží na pleciach mladšej generácie. Koniec koncov, je to v moci detí a vnúčat, aby urobili všetko potrebné, aby ich blízky človek nestratil záujem o život, dokonca ani v starobe.

Čo si o tom myslíte?