„Som Keia Jones-Baldwinová a za môjho manžela Ricarda Baldwina som vydatá 9 rokov; pár tvoríme už 14 rokov. Aj keď som už mala jednu dcéru (Zariyah, 16 r.) z predchádzajúceho vzťahu, keď som sa vydala za Richarda, vždy som vedela, že chcem viac detí. Ricardo, ktorý nemal žiadne biologické deti, chcel rovnako rozšíriť našu rodinu o nových členov. Čoskoro sme sa dozvedeli, že náš plán o rozrastenie rodiny tradičným spôsobom bude komplikovanejší, ako sme predpokladali.
Po niekoľkých potratoch sme sa rozhodli obrátiť na špecialistu. Po mesiacoch, potom rokoch utratených dolárov, užitých liekov na plodnosť, neúspešných pokusoch o umelé oplodnenie a stále bez dieťaťa, sme boli emocionálne a duševne vyprahnutí. Stala sa zo mňa zatrpknutá a depresívna osoba, pretože som nechcela nič viac, len mať dieťa so svojím manželom a dať našej dcére súrodenca.
Naše plány však nie sú Božími plánmi. Nemala som ani len tušenia, že mal pre nás omnoho väčšie plány! S manželom sme zo začiatku nerozmýšľali o adopcii, ale preskúmali sme možnosť pestúnskej starostlivosti. Našťastie, v našom meste máme agentúru Crossnore School & Children’s Home, ktorá nám poskytla príležitosť osvojiť si dieťa. Náš postoj k adopcii sa zmenil po tom, čo sme sa stretli s 11-ročnou Karleigh (dcérinou kamarátkou zo školy).
Priznám sa, nevedela som, či by som dokázala milovať ďalšie dieťa, ktoré nebolo biologicky moje tak, ako som milovala Zariyah, a to by nebolo spravodlivé voči žiadnemu dieťaťu. Moje srdce sa však Karleigh okamžite otvorilo a cítila som, že by som mala byť jej matkou! Cítila som tú istú lásku a puto, aké som cítila voči Zariyah, a od tej chvíle som vedela, že adopcia môže byť riešenie nášho problému.
Po ukončení našich pestúnskych kurzov a získaní licencie na pestúnsku starostlivosť sme si nechceli stanoviť žiadne špecifické podmienky týkajúce sa veku, rasy, pohlavia atď., naším cieľom bolo pomôcť týmto deťom. Ayden (8r.) bol naším prvým dieťaťom. Ayden aj Karleigh sú miešanci, čím sa medzi nimi vytvorilo špeciálne puto. Je dôležité mať niekoho, kto vyzerá ako vy a vie sa s vami porozprávať. Netrvalo však dlho a adoptovala si ho milujúca rodina.
Po niekoľkých ďalších adopciách (čo je niekedy ťažké pre pestúnov, ale to je naším cieľom), sme od vedúceho pestúnskej starostlivosti dostali telefonát o novonarodeniatku, ktoré bolo na jednotke intenzívnej starostlivosti a potrebovalo niekoho, s kým by mohol mať kontakt tzv. koža o kožu. Nemali sme o dieťati žiadne informácie, okrem jeho pohlavia, mena a nemocnice, v ktorej bol.
Courtesy of Keia Jones-Baldwin
Po príchode do nemocnice som tam videla toľko krásnych detí a zaujímalo ma, s ktorým dieťatkom tmavej pleti ma spárujú. Sestrička ma priviedla k malému 2-kilovému bielemu chlapcovi, ktorý bol taktiež nádherný! Spočiatku som si myslel: „To myslia vážne. Je to vtip?“ Ale potom sa do toho vrhli moje materské inštinkty!
Keď bol Princeton dosť silný na to, aby opustil nemocnicu, prišiel do nášho domu, kde bol milovaný, živený, chránený, a rozmaznávaný! Nezáležalo nám na tom, že bol biely, no pre ostatných to bolo mimoriadne dôležité! Nikdy by som si nemyslela, že môj syn bude biely a vyvolá to toľko predsudkov, posmeškov, odporu,nenávisti a rasizmu.
Courtesy of Keia Jones-Baldwin
Niekoľkokrát na nás zavolali políciu, keď bol ešte malé dieťa, pretože si mysleli, že sme ho uniesli. Raz v obchode s potravinami k nám prišiel starší pán, keď sedel v nákupnom košíku a začal nás nahrávať a fotografovať. Spýtala som sa ho, čo robí a okamžite prestal. Vysvetlil mi, že chce tento „dôkaz“ ukázať bezpečnostnej službe, pretože je zjavné, že som niekomu ukradla dieťa.
Boli sme konfrontovaní s predsudkami učiteľov našich detí, kde sa našej dcéry pýtali, či je skutočne jej bratom. Dodali, že ja som určite len jeho opatrovateľka. Časté boli aj otázky ako: „Prečo ste si nevybrali čierne dieťa, keď toľko čiernych detí potrebuje dobré, milujúce domovy?“
Alebo: „Prečo ste toto dieťa nenechali so svojim druhom?“ Boli sme v reštauráciách a takmer nás tam „držali ako rukojemníkov“. Neotvorili dvere, pretože si mysleli, že Princeton bol unesený.
Courtesy of Keia Jones-Baldwin
Všetky tieto incidenty sú veľmi nepríjemné, ale ani raz som sa v mojej mysli ani vo svojom srdci necítila, že by ku mne Princeton nepatril. Vždy si ho vyberiem! Nikdy nepoviem, že pestúnstvo a adopcia je hračka, pretože to tak nie je. Sú plné vzostupov a pádov, sklamaní, hrdých okamihov. Smútok, šťastie, slabosť a sila. Deň, keď sme Princetonovi dali domov, bol dňom, keď sa náš život zmenil k lepšiemu! Byť jeho matkou je jedným z najlepších rozhodnutí, aké som kedy urobila. Som silnejšia, múdrejšia, láskavejšia a určite aj trpezlivejšia.
Mali sme možnosť zostať v kontakte rodinami našich pestúnskych detí. Keďže sme všetci odlišní, musíme spolu vedieť vychádzať, aby sme sa neurážali a aby sme sa navzájom mali radi, najmä ak chceme, aby naše deti zostali súčasťou života každého z nás. Aydeniní biologickí súrodenci sú adoptovaní v inej rodine a my ich zbožňujeme! Podporovali nás aj pri adopcii Princetona a naďalej sú dôležitou súčasťou nášho života.
Courtesy of Keia Jones-Baldwin
Aj keď čelíme mnohým výzvam, podpora našej mnohonárodnostnej rodiny bola obrovská. Prostredníctvom nášho rodinného blogu Raising Cultures sme sa stretli s úžasnými ľuďmi. Dostávame príležitosť vzdelávať ostatných o pravej podobe bytia v multikultúrnej rodine, dobrej aj zle.
Courtesy of Keia Jones-Baldwin
Vzdelávanie je kľúčom k odstraňovaniu bariér rasizmu, predsudkov, stereotypov a rozdielov. Dúfame, že kvôli nášmu príbehu sa ostatní ľudia nebudú báť pestúnstva a adopcií, pretože láska je všemocná! Všetci máme kapacity na bezpodmienečnú lásku, musíme byť len ochotní otvoriť svoje srdcia, aby sme to dosiahli!“
zddroj: https://www.lovewhatmatters.com/