Koncom mesiaca október sa Facebookom šíril status mladíka, ktorý chce svojim príbehom podujať ľudí aby pomohli tým, ktorí to potrebujú. Opisuje v ňom príbeh o chorom dievčatku, ktoré stretol na onkologickom oddelení. „Vo svojom živote som zažil dve najväčšie tragédie ľudstva – utrpenie a ľudskú ľahostajnosť,” píše na začiatku svojho statusu.
Peter si zaspomínal na svoje začiatky s príbehom, ktorý mu zmenil život. „Keď som pred štyrmi rokmi začínal ako Mikuláš na detskej onkológii, vchádzal som na dlhú chodbu, plnú izieb pokojný, s kopou entuziazmu. No to som ešte netušil, ako veľmi ma tento zážitok zasiahne. Po niekoľkých hodinách a návšteve každej izby som si sadol pred nemocnicou na obrubník a rozplakal sa,” píše v príspevku. No aj napriek emotívnym zážitkom a prvým dojmom vedel, že tam nie je poslednýkrát.
https://www.facebook.com/photo.php?fbid=2480949042229371&set=pcb.2480974852226790&type=3&theater
“Pri návšteve jednej z izbičiek ma varovali, že vnútri leží dievčatko, ktoré je na tom naozaj zle, niekoľko týždňov už sa nehýbe, nerozpráva a neprijíma sama stravu.,” píše ďalej Peter. No jeho poslaním bolo priniesť do izby radosť a smiech namiesto pochmúrneho tónu a ľútosti. „Ja som ale nedopustil to, aby som sa ponoril do tmy a tak som s nimi žartoval, malej robil opičky, hladkal ju po ruke, z ktorej jej išli asi tri hadičky naraz.”
Malý zázrak
„Po asi 15 minútach už som videl, že dievčatku klipkajú očká, bola z mojej krátkej návštevy unavená. Celý čas, ktorý som tam bol, ležala bez pohybu, sem tam s jemným náznakom úsmevu,” pokračuje Peter. Na rozlúčku je Peter zakýval a dievčatko mu odmávalo a on odišiel z izby bez toho aby si uvedomil čo sa vlastne stalo. „Na chodbe ma však dobehla jej mama, plačúc a vzlykajúc. Samozrejme, hneď som sa zľakol, či som niečo nepokazil. Hľadím na ňu s otáznikmi v očiach a v tom mi povedala slová, na ktoré nikdy nezabudnem: ,, ona Vám zamávala, ona Vám zamávala! “ Nerozumel som a tak pokračovala: ,,už niekoľko týždňov nedvihla ruku, neprehovorila, neusmiala sa, ani na nás,” opisuje situáciu Peter.
V tom momente zažil Peter skutočný pocit šťastia no neskôr aj smútok, keďže dievčatko po pár dňoch zomrelo. Tento moment sa mu zaryl tak hlboko do pamäte, že sa rozhodol pomáhať chorým deťom aj naďalej s pomocou kamarátov aj kolegov. No aj napriek tomu si uvedomuje, že nemôže „súperiť“ s inými viac propagovanými nadáciami, ktoré takýmto deťom pomáhajú.
https://www.facebook.com/photo.php?fbid=2480949055562703&set=a.1453508661640086&type=3&theater
Ľudia nemajú záujem
Vo svojom príspevku najviac kritizuje to, že nie všetkých ľudí takéto problémy zaujímajú. „Mnohí z Vás ste úžasní a snažíte sa pomôcť, ale gro z Vás je ľahostajných. Niektorí si to uvedomíte až vtedy, keď sami ochoriete, alebo budú vážne choré Vaše deti, čo samozrejme nikomu neželám. A mnohí s Vás, nepochopia nikdy,” konštatuje Peter vo svojom príspevku. Za dôvod udáva lenivosť a to, že každý sa stará len on seba a svoje starosti, v ktorých je pohltený.
Zdroj: pexels.com
Pomôže aj 1 euro
„Je mi z toho smutno, ako vidím každý deň stovky lajkov na nepodstatných fotkách, ako zdieľate všetko na čom sa smejete, ale aj toto je súčasť života a treba o nej hovoriť, lebo nikdy nevieme, kedy budeme my, odkázaní na pomoc iných ľudí,” vyzýva ľudí aby začali byť viac ohľaduplní. Zároveň nežiada obrovské dary, postačí aj jedno jediné euro „ ,pretože ak by len tých 15.000 ľudí, ktorých máme na našom profile Auto PDK – predaj, výkup, dovoz áut – full service služby a ďalších pár sto na Auto PDK deťom prispelo po 1€, akú sumu by sme mali…?“
“A jedno Euro…pre mnohých je to veľa, pre iných málo. Nech každý uváži podľa svojich možností a podľa toho, čo mu napovedá srdce.” – Peter Kurucz
Všetky informácie o zbierke sú na tejto webovej stránke. “Ďakujem všetkým zo ❤️ Peter Kurucz zakladateľ: www.autopdkdetom.sk www.autopdk.sk“
Zdroj: pexels.com
Celý Petrov status si môžete prečítať tu:
https://www.facebook.com/peter.kurucz.393/posts/2480974852226790
