Tento príbeh vymyslela psychologička a koučka Tatiana Semenova z ruského mesta Podoľsk. Podľa samotnej autorky môže „niekedy jedna malá rozprávka nahradiť 10 konzultácií u psychológa.“
Po slnečnej lúke behalo dievča. Mala na sebe biele čipované šaty, ružové mašličky vo vlasoch a v rukách držala sieťku na chytanie motýľov. Bavila sa. A potom na veľkom zelenom liste lopúcha uvidela obrovskú ropuchu pokrytú bradavicami.
„Aká odporná ropucha,“ povedalo dievča znechutene.
„Khe-khe,“ zakašlala ropucha. A ty vieš, že som začarovaný princ?“
„To nemôže byť pravda,“ povedalo dievča neveriacky.
„Je to tak,“ odvetila ropucha. „Zlá čarodejnica začarovala mňa aj moje veľké kráľovstvo. Som mladý, krásny a bohatý. Ak ma odčaruješ, vezmem si ťa za ženu a budeme žiť šťastne až do smrti. Budem ťa nosiť na rukách a každý deň ti prinesiem kvety.
A ako ťa mám odčarovať? – spýtalo sa dievča.
„Nie je to ľahké, pretože zlá čarodejnica ma prekliala a odkliatie je veľmi komplikovaní. Musíš ma vziať domov, aby som spal v tvojej mäkkej posteli a každý deň ma musíš pobozkať. Potom ma musíš kŕmiť lyžicou a chodiť so mnou na prechádzky. A potom sa to stane. Jedného rána už neuvidíš vedľa seba odpornú ropuchu, ale krásneho princa. Tvoj život bude šťastný a pokojný.
Dievča zatajeným dychom počúvalo ropuchu. Pozrela sa na kožu pokrytú bradavicami, na jej obrovské, vyduté oči, úzky otvor v ústach a videla vysokého pekného muža s čiernymi vlasmi a šibalským zelenými očami. Videla sa vedľa neho v nádherných bielych šatách na prekrásnom hrade, počula láskavé slová…
Dievča prekonalo svoje znechutenie, pokľakla, vzala ropuchu a doniesla ju domov.
Od toho dňa sa dievčaťu zmenil život. Už neutekala po slnečnej lúke za motýľmi, nespievala si a nebavila sa. Starala sa o ropuchu. Ropucha sa stala po istom čase veľmi náladová: žiadala si na raňajky croissanty a špagety s bešamelovou omáčkou, chcela spať v posteli dievčaťa a zanechávala po sebe slizké stopy na podlahe aj posteli a dievča muselo neustále umývať podlahy a prať posteľnú bielizeň.
Prestala si viazať mašličky do vlasov a obliekať krásne čipkové šaty. Ruky jej sčervenali po neustálom umývaní a boli veľmi bolestivé. Ropucha však zostala aj naďalej veľkou a odpornou a nechystala sa premeniť na spomínaného pekného princa. Niekedy sa na ňu dievča pozrelo a chcelo ju vyhodiť zo svojho domu, aby mohla žiť ako predtým, ale bála sa, že urobí chybu.
Čo ak to už nebude trvať dlho? Čo keď sa zajtra prebudí a uvidí, že vedľa nej nebude zlá ropucha, ale zelenooký brunet?
Uplynulo teda niekoľko mesiacov. Málokto by v tomto zafúľanom a skormútenom stvorení spoznal kedysi veselé a bezstarostné dievča. Teraz ropucha ovládala všetko. A dievča jej slúžilo iba a robilo špinavé domáce práce.
Raz na ňu ropucha kričala, že jej príprava večere trvá už príliš dlho. Dievča odišlo z domu a plakalo. Sedela na verande a horko plakala. Uvidel ju vták, ktorý si spieval na vetvičke.
„Prečo plačeš,“ spýtal sa jej.
„V mojom dome žije odporná ropucha, ktorá na mňa kričí. Celý deň niečo umývam, čistím a varím, aby mohla jesť. Som veľmi unavená a už to tak nechcem.“
„Čí je to dom?“ – spýtal sa vták.
„Môj,“ odpovedalo dievča a utrelo si slzy.
„A kto priviedol túto ropuchu do tvojho domu?“
„Ja,“ smutne povedala.
„Prečo?“ – vták bol prekvapený.
„Sľúbila mi, že ak sa o ňu postarám, zmení sa na princa. Uplynulo však veľa mesiacov a nič sa nezmenilo.“
„Tak prečo nevyhodíš tú ropuchu z domu?“
„Čo ak je to pravda? A čoskoro sa zmení na princa? Nedokážem ešte trochu počkať? Už na to minula toľko úsilia. Bola by to škoda, ak by som ešte nepočkala.
„A čo ak stráviš celý život staraním sa o ropuchu, ktorá sa nikdy nestane princom?“
Dievča si zamyslelo.
„Keby som to vedela s istotou…“ povedala.
Potom dievča zdvihlo hlavu a jej oči sa rozžiarili: „Nemala by som ísť k starej čarodejnici, ktorá žije za lesom? Je stará a múdra, možno mi povie , či sa ropucha stane princom alebo nie…!
Dievča bolo nadšené a okamžite išla k čarodejnici. Stará čarodejnica žila za lesom v starej chatrči.
„Chcela by som vedieť,“ povedalo dievča, „ či tak neprídem o šancu vziať si princa.“
Čarodejnica zobrala kuracie drobky, oči z netopierov, trávu z močiaru a začala hádať. Potriasla šedivou hlavou a pozerala sa do hrnca, nad ktorým sa zdvíhala páchnuca hustá para.
„Je to len ropucha,“ povedala nakoniec. „Nestrácaj čas. Nikdy sa nestane princom.“
Dievča odišlo od čarodejnice zo smútkom na tvári. Chvíľu kráčala, sklonila hlavu a potom jej napadla myšlienka.
„Čarodejnica sa môže mýliť. Čo vie táto stará žena o princoch? Musím ísť k dobrej čarodejnici! Určite mi to povie!
Dobrá čarodejnica žila na krásnom hrade s gotickými oknami a vysokými vežami.
„Som tak unavená,“ povedalo jej dievča. „Ale mám obavy, že ak dám ropuchu preč, nikdy si nevezmem princa za muža!“
Čarodejnica pokrútila hlavou a požiadala ju, aby počkala jeden deň. Veštila za mesačného svetla a hviezd, vypočítavala zložité vzorce a nasledujúci deň povedala svoj rozsudok:
„Je to len ropucha,“ povedala dievčaťu. „Nikdy sa z nej nestane princ. Radšej ju vezmi naspäť na lúku.
Dievča v tichosti počúvalo čarodejnicu a odišlo. Ale vo svojom vnútri cítila rozhorčenie:
„Závidia mi!“ – zvolala a vyšla von. „Samozrejme, každá sa chce vydať za princa. Ja to viem najlepšie! Mám pocit, že to nerobím zbytočne.“
A tak sa dievča vrátilo k ropuche. Počúvala veľa nepekných slov, keďže odišla na tak dlhú dobu a žaba ostala nenakŕmení. Umyla dom od hlienu, uvarila večeru a okúpala ropuchu. Ropucha bola potešená. Veľká, hnedo-zelená, s bradavicami, ležala na čipkovanom vankúši v posteli dievčaťa.
Dievča nemohlo spať s ropuchou a už dávno jej prepistila svoje miesto. Spala na úzkom gauči v kuchyni. Pred spaním, ako obvykle, myslela na to, aký krásny bude jej život, keď sa ropucha zmení na princa. Vymyslela si mená pre svoje deti a uvažovala, aké kvety budú rásť v jej záhrade. V týchto sladkých myšlienkach sa jej nakoniec podarilo zaspať.
A mala sen: ide po ceste k svojmu domu a vidí, že všetko chátra. Okná sú zaprášené a tmavé a na verande pri dome sedí stará žena. Hrozná a strapatá, ako čarodejnica z lesa. A stará žena sa na ňu pozerá a ťahá ju k sebe so zakriveným prstom. Dievča chce utiecť, ale jej nohy ju neposlúchajú. Prichádza k starej žene a pozerá sa na ňu s jej vyblednutými očami a pýta sa:
„Poznáš ma?“
„Nie,“ odpovedá vystrašené dievča. „Nikdy predtým som ťa nevidela.“
Stará žena zakašle a povie: „Ja som ty. Mnoho rokov som sa starala o ropuchu a čakala som, že sa stane princom. Každý mi povedal, že to je len ropucha, ale neverila som nikomu. Verila som iba ropuche. Naozaj som si chcela vziať s princom. A veľmi som sa bála, že ak odvediem ropuchu preč, tak sa to nikdy nestane. Uplynulo toľko rokov a včera ropucha zomrela.
Zomrela na starobu. A dlho som plakala nad tým, čo sa nikdy nestane. Kvôli svojmu životu, ktorý som venovala starostlivosti o ňu. Plakala som, že som zostarla a nemohla som už behať po lúke ako predtým. Kvôli princovi, ktorého si nikdy nevezmem za muža.
„Pozri sa na mňa! – stará žena začala kričať. „Ja som ty v budúcnosti!“
„Nie, nie,“ skríklo dievča. Chcela utiecť, ale jej nohy ju neposlúchali a iba si zavrela oči rukami a kričala: „Nie, nie!!“
„Brániš mi v spánku,“ začula vŕzgavý hlas. Otvorila oči a videla, že spí na gauči, ropucha sedela na podlahe a pozerala sa na ňu.
„Vezmi ma do postele a buď ticho!“ – zavelila ropucha.
Dievča sa na ňu pozeralo a v hlave sa jej premietali slová, ktoré jej povedali čarodejnice, vták, a stará žena z jej sna:
„Je to len ropucha!“
Vstala z postele, zdvihla ropuchu, šla ku dverám a otvorila ich.
Ropucha mala pocit, že niečo nie je v poriadku:
– Hej! Kam ma to berieš?, – kričala.
Dievča otvorilo dvere dokorán a vyhodilo ropucha čo najďalej od domu.
„Choď preč! A nevracaj sa. Už ťa nikdy nebudem kŕmiť a dávať ťa do mojej postele! Toto je môj domov a urobím to, čo sa mi páči. Znovu bude pobehovať po lúke, chytať motýľov a užívať si život! Neverím tvojím sľubom. Si len ropucha!“
Zatvorila dvere a po mnohých mesiacoch sa prvýkrát usmiala.
Páčila sa vám rozprávka?
zdroj:brightside.com
