Ľudia žijúci na dedine venujú všetku svoju silu práci a hospodárstvu. To im však nebráni, aby úprimne milovali to, čo robia a čo ich obklopuje.
Koniec koncov, vidiecke obydlie má skutočne obrovské čaro. Mohlo v ňom žiť aj niekoľko generácií ľudí, vďaka čomu je plné spomienok. Ale, bohužiaľ, skôr či neskôr začne aj takýto dom chátrať. A čo robiť, ak nie sú prostriedky na väčšie opravy alebo nové bývanie? Možno pomôžu príbuzní?
ŽIVOT ĽUDÍ NA DEDINE
Prečítajte si príbeh staršej ženy žijúcej na dedine, podľa ktorej je život z roka na rok ťažší. Okrem toho, jej deti ju navždy pripravili o nádej na šťastnú starobu…
„Narodila som sa na dedine a prežil som tu celý život. V našom domčeku na okraji dediny žili moji rodičia, starí rodičia a dokonca aj prababička. Keď doň vstúpite, pocítite zvláštnu atmosféru a energiu.
Ešte ako mladá som si sem priniesla snúbenca. Vyrastala tu aj moja jediná dcéra. Je ťažké si predstaviť, koľko toho tento dom zažil. Poklesol, objavila sa pleseň a niekde začali hniť podlahy. Zatuchnutá vôňa je v nábytku tak hlboko zakorenená, že niekedy je pre mňa ťažké dýchať, keď som vo vnútri.
Naša rodina nikdy nemala peniaze na väčšie opravy. Hneď ako prišli, pokúsili sa vyriešiť menšie problémy. Teraz chápem, že moje útulné malé hniezdočko jednoducho chátralo. Ale nemám kam ísť…
Raz som stretla svoju starú známu, ktorá býva v inej časti dediny. Žiarila šťastím: „Predstav si, môj syn mi kúpil úplne nový dom. Hovorí, že chce, aby som žila bližšie pi ňom a jeho žene!“ V tom okamihu som sa musela silno premáhať, aby som neplakala. Chcela by som byť na jej mieste … Ale viem, že moja dcéra nemá toľko peňazí. Ostáva mi len snívať.
Prekvapenie od dcéry
Doslova pár dní po tomto stretnutí mi volala dcéra. Povedala, že má pre mňa prekvapenie. Priviezli ma autom do úplne nového 3-izbového bytu. Len si to predstavte! Neverila som vlastným očiam. Bola som rada, že ma dcéra a zať vezmú k sebe a všetko bude v poriadku.
Byt bol čerstvo zrekonštruovaný. S radosťou som sa okamžite spýtala dcéry, či mi môže ukázať moju izbu. Ale zdalo sa, že moja otázka jej vyčarila smútok na tvári. „Mami, priviezli sme ťa sem, aby sme ti ukázali náš byt. Vzali sme si pôžičku a teraz tu budeme bývať. Prepáč, nechcela som, aby si si myslela, že ťa vezmeme k nám.“
Potom povedala, že pre nás všetkých tam nie je dosť miesta. Čoskoro sa im totiž narodí dieťa a o rok chcú mať ďalšie dieťa. Takéto prekvapenie! Myslím, že je to moja chyba. Postavila som si vzdušné zámky, ja hlúpa starenka! A deťom na mne nezáleží, žijú si svoj vlastný život.
Bolo mi do plaču. Aj keď chápem, že nikto mi nie je nič dlžný. Zaklamala som im, že som objednaná k lekárovi a odišla som. Domov som sa dostala posledným autobusom. Dúfala som, že mi Júlia zavolá a zavolá ma k sebe. Aký som blázon …
Samozrejme, nikto sa mi neozýval. Sedím pri okne, vedľa mňa leží stará mačka Timka. Cítim prázdno v duši: mňa a mačku nikto nepotrebuje, nikde na nás nečakajú. A nemôžem dcére nič vyčítať: buduje si svoj život. Ale ako mám žiť?“
Dospelé deti nie sú vždy pripravené pomôcť svojim rodičom. Niektorí na to jednoducho nemajú prostriedky, iní svojich príbuzných vedome ignorujú. Bohužiaľ, zostáva sa už len spoliehať iba na vlastnú pomoc.
Faktom je, že aj deti si musia zariadiť svoj život a dokázali vychovávať vlastných potomkov. V tomto prípade sa dcéra aspoň mohla pokúsiť nájsť nejaké riešenie problému jej matky. Napríklad predať starý dom na dedine a kúpiť malý, najobyčajnejší jednoizbový byt v meste. Čo si o tom myslíte?
Zdroj: takprosto.cc