Väčšina ľudí považuje ostatných za rovnocenných bez ohľadu na to, akú majú farbu pleti, z ktorej časti sveta je ich rodina alebo v aké náboženstvo veria. No nie každý to tak cíti.
Rasizmus je citlivá téma, ale dobrou správou je, že nie každý, kto bol kedysi rasista, je rasista aj v súčasnosti. V skutočnosti veľa ľudí zažilo veci, ktoré im otvorili oči, vďaka čomu si uvedomili, že ich pohľad na svet nie je úplne správny…
„Kožná choroba“
Nešlo o mňa, ale o rodičov mojej najlepšej kamarátky. Povedali jej, aby sa ma nedotýkala, pretože by sa nakazila mojím „kožným ochorením“. Spoznali sme sa, keď som mala 12. Nechceli, aby sme boli kamaráti, ale vždy by som k nim bola milá a zdvorilá, aj keď som dobre vedela, aký majú názor na majú farbu pleti.
Jeden rok mala moja kamarátka (v tomto čase najlepšia kamarátka) narodeninovú oslavu, kedy k sebe pozývala kamarátky na prespanie a jej rodičia povedali, že môžem prísť, ale nemôžem tam prespať.
Moja kamarátka zrušila svoju oslavu a jej rodičia sa museli cítiť mizerne, pretože potom sa so mnou začali rozprávať čoraz častejšie. Sme už takmer 30 rokov najlepšími kamarátkami. Jej rodičia prišli na moju svadbu, každý rok mi posielajú vianočné pohľadnice, volajú mi a pýtajú sa, ako sa mám, a pozývajú ma na spoločné stretnutia. Som rada, že zmenili svoj názor a som na nich hrdá.“
„Zamestnaný beloch“
Vyrastal som s rasistickým nevlastným otcom a hoci som voči iným necítil nenávisť, smial som sa a vtipkoval na ich účet. Až kým ma v 18 rokoch nevyhodili a nestretol som mexickú rodinu (moju adoptovanú rodinu zo susedstva) a černocha, s ktorým som bol kamarát zo školy. Aj oni si robili žarty zo svojej rasy.
Až keď som bol starší, uvedomil som si, že to robili preto, aby zapadli a nemuseli žiť neustále v strachu. Neustále som sa sťahoval, až kým som si nenašiel prácu, kedy som pomáhal ľuďom s vývojovým postihnutím.
Prijali ma ako belocha, hoci všetci, s kým som pracoval boli pracovníci, ktorí sa narodili v Afrike a presťahovali sa do USA. Bol to spočiatku kultúrny šok, ale okamžite sa stali mojou rodinou. Naučili ma, ako variť, ako sa správať k ostatným, a zoznámili ma s ich kultúrou. Hovorili mi, ako s nimi na verejnosti zaobchádzajú ľudia a polícia.
Odvtedy som nepovedal ani sa nesmial jedinému rasistickému vtipu, snažil som sa, aby som sa na všetkých díval rovnako, bez ohľadu na ich farbu pleti. Snažil som sa to učiť aj ostatných, aby pochopili, že hoci ich činy nemusia byť rasistické, môžu ľuďom aj tak uškodiť. Stretol som toľko skvelých ľudí, že ak by som nezmenil seba a svoj postoj, určite by som sa s nimi nemohol porozprávať.
Ak niekto, kto má nejaké rasistické myšlienky a číta toto, prosím, len si sadnite a dajte si s niekým jedlo. Budete prekvapení, koľko toho máte spoločného a aj v prípade, že máte také odlišné životy.
„Moji rodičia sa mýlili.“
„Až do 4. ročníka som si neuvedomoval, že som rasista a že som vyrastal som v rasistickej domácnosti. Bol som v skupinovom projekte, ktorý sa musel prezentovať pred triedou. V mojej skupine boli ešte dve dievčatá tmavej pleti. Moji rodičia nenávideli čierne ženy, černochov všeobecne, ale najmä ženy (keďže obaja sledujú tenis, môžete hádať, čo všetko narozprávali pri sestrách Williamsových. Stál som v triede a sledoval, ako sa dievčatá z mojej skupiny rozprávajú.
Boli rovnako dobré, ak nie lepšie ako ja a učivu rozumeli dokonale. Stále mám v hlave ten okamih, kedy sa mi celá trieda rozplynula pred očami, zatiaľ čo moja spolužiačka hovorila pred celou triedou. Vtedy som si uvedomil zásadnú pravdu: „moji rodičia sa mýlili.“
„Príbeh o mojom starom otcovi“
Nie ja, ale môj dedko mi povedal, že keď bol mladý, bol trochu rasista. Jeho otec bol alkoholik v kombinácii s rasistom a tak ho naučil, aby s ostatnými ľuďmi odlišnej rasy zaobchádzal ako s odpadom. Povedal mi, že to prestalo, keď mal asi 13 a jeho otec od nich odišiel. Uvedomil si, aké hlúpe bolo posudzovať ostatných na základe rasy. Som rád, že si napokon uvedomil, aké hlúpe to bolo, keďže teraz je z neho skutočne milý človek.
„V Iraku“
Keď som bol v Iraku zranený, prešli cezo mňa dvaja bieli muži (jeden mi doslova stúpil na chrbát), aby sa dostali na bezpečnejšie miesto. Vojak čiernej pleti ma zobral do náručia ako dieťa, odniesol ma do bezpečia a držal ma za ruku, kým sa ku mne nedostal zdravotník.
„Vnúčatá im zmenili názor“
Moji starí rodičia sú totálni rasistickí. Keď zistili, že mám dieťa s polovičným belochom a Mikronézanom, „zbavili sa ma“. Keď sa stretli s mojimi deťmi, zistili, že sú to fantastické deti. Dokonca obdivujú ich opálenú pokožku a hovoria, že sú „skutočnejšie“ ako deti môjho súrodenca.
„Odchod z malého mestečka“
Dostať sa z malého mestečka je veľká vec, pokiaľ ide o osobnostný rast a to, ako sa stať lepším človekom. Keď som bol doma, nebol som dobrým človekom – homofóbny rasista, politicky úplne spiatočnícky a podobne. Trvalo len asi mesiac života vo väčšom, rôznorodejšom meste, kým som si začal uvedomovať, že som sa vo všetkom tak strašne mýlil.
„Z Vietnamu“
Toto je odpoveď môjho otca. Povedal mi, že bol „rasista vychovávaný rasistom, ktorý ani nevedel, prečo je rasista“. Potom však išiel do Vietnamu a povedal, že vojakom tmavej pleti v jeho jednotke chýbali ich priateľky a matky rovnako ako jemu a rovnako ako on, aj oni sa vedeli zľaknúť či nahnevať alebo krvácať. To bol začiatok toho, keď si uvedomil, že sme všetci rovnakí.
„V armáde“
Armáda ma prinútila žiť s černochmi. Zistil som, že s nimi v skutočnosti nemám problém, len som sa bál toho, čomu som nerozumel. Problémom bol vplyv môjho otca a jeho hlúpych priateľov s ich ešte hlúpejšími názormi. Navždy budem vďačný za možnosť spoznať a pochopiť ľudí iných národností či farby pleti.
Zdroj: tiphero.com
