Žena so závažnou chorobou sa teší z neočakávaného tehotenstva

Za 25 rokov života som prežila mnoho traumatických udalostí, nad ktorými som nemala žiadnu kontrolu. Ale som tu, stále žijem a stále verím, že môj život je taký krásny.

Mám alopéciu, autoimunitné ochorenie, ktoré spôsobuje, že mi vypadávajú vlasy. Neexistuje žiadny liek a nikto nevie, prečo sa to stáva. Moja alopécia je traumou, ktorú môže vidieť každý človek, či chcem alebo nie.

Diagnostikovali mi ju, keď som mal 9 rokov. Krátko potom, čo mal môj otec pracovný úraz. Najprv som mala iba malé plešiny, ktoré pomaly rástli.

Na základnej a strednej škole som vyskúšal rôzne druhy liečby, aby mi vlasy dorástli. Chcela som byť normálna a vyzerať normálne. Len som chcela byť ako všetky ostatné dievčatá s peknými vlasmi.

Skúsila som šampóny, krémy, dokonca stovky steroidných dávok.

Nič však nepomohlo a moja alopécia naďalej nielenže ovládala moje vlasy, ale pomaly ovládala aj môj život. Stredná škola bola pre mňa veľmi ťažká. Strávila som hodiny prípravou do školy. Vyšla som zo sprchy a vyfúkala som si vlasy chrbtom k zrkadlu, pretože som sa na seba nemohla ani pozrieť.

V prvom ročníku na vysokej škole som začal chodiť so svojim terajším manželom. Jeden z prvých dní, ktoré sme spolu strávili, som mu povedala o svojich vlasoch. Bolo mu to jedno a to pre mňa znamenalo všetko. O niekoľko mesiacov neskôr sme sedeli v kuchyni jeho matky a on držal v ruke svoje nožnice. Je to vtipné, pretože je z neho teraz holič. Chystal sa mi ostrihať všetky vlasy. Vzala som nožnice, šla do kúpeľne, dala si vlasy do chvosta a odstrihla som ich. Môj manžel mi vyholil hlavu a to bolo všetko.

O niekoľko mesiacov sme sa presťahovali do Chicaga a začali sme spolu žiť. Spoznala som toľko úžasných ľudských bytostí, ktoré ma prijali bez ohľadu na to, čo som mala na hlave. Začala som fotiť a nakoniec som si kúpil vlastný fotoaparát a fotila autoportréty. S manželom sme päť rokov budovali náš krásny spoločný život v meste Chicago.

Vedeli sme, že chceme mať dieťa, skôr ako budeme mať 26. V roku 2017 sme sa teda začali snažiť. 25. augusta 2017 som mala tri pozitívne tehotenské testy. Boli sme takí nadšení, že sme sa nemohli dočkať stretnutia s lekárom, aby všetko potvrdil a oznámili sme to rodine. Myšlienka, že je niečo zle, nám nikdy neprebehla hlavou. Plod sa však nevyvíjal dobre.

Môj manžel stál celý čas pri mne a podporovala ma, kým som preplakala celé dni. Potrat sa však nekonal tak rýchlo, ako by chcel môj lekár. Dostala som malé tabletky, aby som si ich zobrala domov.

Bolo mi povedané, že do niekoľkých hodín sa začnú objavovať silné kŕče. Stalo sa, no nebola som pripravená na tú nesmiernu bolesť. Krvácala som a zvracala som po podlahe v kúpeľni a nemohla som sa pohnúť.

Môj manžel ma odviezol na najbližšiu pohotovosť, aby mi podali morfín. 3. októbra som sa zobudil v posteli zaliatej krvou. Skutočne si nemôžem spomenúť na nasledujúce dni. Bolo to veľmi traumatizujúce.

Nasledujúce mesiace som naplnila svoje dni fotografovaním. Začala som projekt sebalásky. Vyfotila som takmer 100 ľudí, ako sa ich pýtajú, čo na sebe majú radi. Bolo to krásne. Život bol stále krásny, aj po tom, čím sme si s manželom prešli.

Prešlo niekoľko mesiacov, náš život pokračoval a lekár nám potvrdil, že sa môžme začať opäť snažiť. Rozhodli sme sa presťahovať bližšie k rodine do Michiganu, keď nám v marci skončila nájomná zmluva. Tiež sme plánovali, že si urobíme veľkú dovolenku v Austrálii.

Jednej noci, týždeň pred našou dovolenkou, sa mi snívalo, že som tehotná. Na druhý deň, keď som išla domov z práce, som zavolala mame a povedala jej o svojom sne. „Možno si tehotná,“ povedala bezstarostne. Nedokázala som to dostať z mysle a musela som to vedieť čo najskôr. Takže 16. februára som si urobila tehotenský test. Jednoducho som vedela, že musím byť tehotná. Dve slabé malé čiary. Od šťastia som plakala a dúfala som, že tentokrát bude všetko v poriadku. Rozhodla som sa udržať tajomstvo tri dni pred manželom a prekvapiť ho správou až v Austrálii. V Austrálii sme prežili dva úžasné týždne plné lásky.

16. apríla sme absolvovali prvý ultrazvuk a všetko prebehlo perfektne. Ak mám byť úprimná, obávala som sa ísť k lekárovi. Termín pôrodu som mala 29. október, no porodila som až 4. novembra. Prichádzal na svet 39 hodín a bola to tá najstrašnejšia bolesť, akú som kedy v živote pocítila. Ale prišiel na svet náš krásny, zdravý, chlapček Abrahám.

Môj život nebol posledných 25 rokov najľahší. Ale prešla by som to miliónkrát, keby to znamenalo žiť život, aký mám dnes. Som tak neskutočne silná a odvážna. Život je krásny. Vždy nastanú aj ťažké časy, ale musíme sa obklopiť ľuďmi, ktorí nás milujú a prežiť to čo najlepšie.

Na konci tunela je toľko svetla.

Zdroj
0 replies on “Žena so závažnou chorobou sa teší z neočakávaného tehotenstva”