„Myslela som si, že moje manželstvo je rozprávka, ktorá bude mať šťastný koniec. Ale zdá sa, že život si pripravil vlastný plán.
Spoznali sme sa ešte počas štúdia na vysokej škole v spoločnej firme. Ivan sa spočiatku bál vyznať svoje city a moju dôveru a sympatie si získaval malými krôčikmi. Kupoval mi kávu so žemľou a tajne mi posielal kvety do internátnej izby alebo ma dokonca odprevádzal domov po párty.
Pochopila som, že je to ten pravý a že s ním chcem založiť rodinu. O päť rokov neskôr sme bývali v malom byte, mali sme malé auto a malú dcérku. Áno, niekedy to bolo veľmi ťažké, ale utešovala som sa myšlienkou, že najhlavnejšie je, aby sme sa ľúbili a všetko pôjde ľahšie.
Ale rok po narodení dcéry sa Ivanovo správanie veľmi zmenilo. Často sa zdržiaval v práci, nocoval v inej izbe a nedokázal sa so mnou rozprávať – len prikyvoval.
– Dieťa v noci plače a ja chcem spať, lebo ráno vstávam skoro do práce!
Začal som sa obviňovať. Po pôrode som pribrala 20 kíl, všetok čas som trávila s dieťaťom alebo bola zaneprázdnená domácimi prácami. Kedy sme naposledy vôbec mali čas jeden na druhého? Nie sme len rodičia, ale aj muž a žena.
Takmer rok som sa snažila vniesť do nášho vzťahu iskru. Chcela som dcéru odniesť k mame na týždeň, aby sme si kúpili letenky na víkend do hôr. On si však vždy našiel nejakú výhovorku. Najčastejšie to bolo kvôli práci.
„Nemôžem ísť. Musíme sa pripraviť na dôležitú konferenciu so zahraničnými partnermi!“
Ten rok to bolo peklo. Raz išiel na firemný večierok a dlho mi nedvíhal telefón a potom už bol úplne vypnutý. Začala som sa báť, nemohla som zaspať.
Vrátil sa ráno, len si vyzul topánky a odložil bundu a išiel spať do obývačky. Bolo z neho cítiť alkohol a dámsky parfum. Vytiahla som telefón z jeho bundy a zapol ho, aby sa nabil. Na displeji sa zobrazila správa:
„Škoda, že si neprišiel ku mne prespať. Kedy sa konečne rozvedieš?“
Zvedavosť zvíťazila a otvorila som správu vyššie. Ivan napísal, že som zlá manželka, že ho hnevá dcéra a že nás už nemiluje.
„Musíš sa s ňou rozviesť a nasťahovať sa ku mne,“ napísala žena. Bola to jeho asistentka. Mladé dievča, ktoré práve skončilo univerzitu.
Prišla som k Ivanovi, začala som ho biť a kričať. Nechápal, čo sa deje, ale hodila som mu telefón do tváre.
– Vypadni! Nechcem ťa vidieť!
Snažil sa ma upokojiť, no márne. Rozbila som riad, roztrhala našu svadobnú fotografiu na malé kúsky a potom som spadla na zem a kričala. Keď som videla dcérine slzy na tvári, začala som sa spamätávať. Ivan sa potom vyparil…
Myslíte si, že sme sa následne rozviedli? Nie Vydržali sme presne 2 týždne. Minuli sa mi peniaze, požičala som si od rodičov a priateľov. A potom sa ozvalo zaklopanie na dvere.
– To som ja. Prosím vypočuj ma…
Neviem prečo, ale pustila som ho do bytu. Chýbal mi.
– Milujem ju, ale teba tiež. Je mladá a krásna a ty si matka mojej dcéry. Nedokážem si vybrať jednu z vás! Navyše býva v prenajatom byte. Vieš, že nás nerozvedú, lebo máme malé dieťa? Mysli na našu dcérku. Nechceš predsa, aby vyrastala v neúplnej rodine, však?
Dala som Ivanovi druhú šancu. Po práci navštevuje svoju asistentku, niekedy tam aj prespáva. Ja pred všetkým zatváram oči. Trpím pre dobro svojej dcéry. A pre seba, pretože Ivan predstavuje finančnú oporu pre celú našu rodinu. Navyše máme hypotéku a ja som na materskej….
Paradoxne cítim, že je to správne. Každý večer plačem do vankúša a môj manžel sa tvári, že máme úžasnú rodinu. A o takomto „tajomstve“ nikto ani len netuší.
Možno by sme sa mali predsa len rozviesť? Ale kto ma prichýli s malým dieťaťom na rukách a prázdnou peňaženkou?“
Čo by mala podľa vás robiť v takejto situácii?
Zdroj: poshepky.com
