Sara Clarkova sa rozhodla podeliť so svojou cestou, počas ktorej zistila, že aj niečo také malé, ako je cukor, jej dokázalo ovplyvniť život tým najhorším spôsobom.
Rozhodla sa preto urobiť niečo nielen pre seba, ale aj pre svoju rodinu a svoje psychické zdravie. To, ako to napokon dopadlo, si môžete prečítať v jej osobnom príbehu.
„Pamätám si presný moment, keď som si uvedomila, že som závislá na cukre.
Bol marec tohto roku, 23:30 a ja som sa zobudila, pretože som potreboval ísť na toaletu, Zrazu som si uvedomila, že idem dole schodmi a jem dve čokoládové sušienky.
Na druhý deň som sa čudovala, prečo som sa opäť nechala ovládnuť svojou túžbou na cukor. Počas dňa som jedla čipsy, sušienky a sladkosti. Obed som vynechala, pretože som nebola hladná. Niekedy som si bez rozmýšľania dala na večeru hranolky.
Moje hladiny energie stúpali do extrémnych výšin a zároveň v popoludňajších hodinách som mala problém udržať hlavu vo vodorovnej polohe od tej únavy. Tam, kde sa niektorí ľudia obracajú na kofeín, ja som siahala na cukor v podobe sladkostí z obchodu.
Keď nemáte energiu, ste bez motivácie. O piatej poobede som to už vzdala, obliekla si pyžamo a ľahla som si na gauč alebo som išla spať namiesto toho, aby som si večer zabehala alebo zobrala svoje dve malé deti do parku.
Mala som dosť negatívne myšlienky. Pýtala som sa samej seba, aký to má celé zmysel. Následne premýšľam, čo by som mohla zlepšiť, aby som bola šťastnejšia. Žiaľ, vždy to skončí tak, že sa obrátim na svojho najlepších kamarátov – čokoládu, keksíky, cukríky, len aby som si zlepšila náladu.
Takže deň po incidente s nočnými sušienkami som si uvedomila, že budem musieť zakročiť. Som tak trochu človek typu všetko alebo nič. Keby som si povedala, že si dám napríklad len 100 g cukru, vedela som, že to nakoniec bude 120 alebo 150 g.
Ako som sa vzdala cukru
Spočiatku som sa rozhodla vzdať sa cukru na 30 dní, pretože som vedela, ako dlho potrvá, kým sa ho moje telo zbaví. Taktiež som chcela zaviesť nové stravovacie návyky.
Mojím pravidlom počas tých 30 dní bolo, že nesmiem jesť nič, čo obsahuje cukor vo svojom zložení. To znamenalo vynechať sladkosti, sušienky, dokonca aj kečup.
Prvý týždeň sa cítite namotivovane a nevšímate si nejaké chúťky na sladké. Jednoducho máte svoj plán. V druhom týždni už moje telo bolo také, že „ak mám prežiť tento bláznivý deň, budem potrebovať pomoc z čokoládovej tyčinky.“
Príznaky abstinencie
Nemala som energiu a trápili ma bolesti hlavy. Bolo to takmer ako keby sa moje telo snažilo povedať môjmu mozgu, že potrebuje cukor. Pila som viac vody, čo trochu uspokojilo moje chute. Cvičila som tiež techniku, kde, keď môj mozog povedal, „dajme si cukor,“ povedala som, „ale čo ak ho jednoducho nemám?“ Spochybňovanie mojej túžby bolo skvelé, pretože som si uvedomila, že sa môžem rozhodnúť, či sa tomu poddám. Keď takto pribúdajú dni, kedy ste sa zaobišli bez cukru, uvedomíte si, že je oveľa jednoduchšie bojovať ďalej.
Bolesti hlavy a nedostatok energie trvali približne týždeň. Aj chute na sladké začali miznúť. Podľa mojich skúseností, ak neuspokojíte túžbu na sladkosti do tretieho týždňa, začnete mať pocit, že lietate. Po tom, čo som sa na 30 dní vzdala cukru, rozhodla som sa pokračovať ďalších 30, pretože som chcela vidieť, ako ďaleko sa dokážem posunúť.
Chute na sladké úplne nezmizli, ale naučila som sa, ako ich uspokojiť, a vytvorila som si zoznam potravín, o ktorých som vedela, že ma zachránia: paprika, jablká a najmä hrozno.
Ako mi to zmenilo život
Zistila som, že sa mi zmenili chuťové poháriky. Dala som si papriku s hummusom a skoro som cítila, ako mi paprika šumí na jazyku, taká bola sladká. Bola to radosť zažiť to znova, vidieť, čo vám skutočné jedlo môže dať, na rozdiel od falošných chutí po konzumácii spracovaných potravín. Donútilo ma to znova sa zamilovať do jedla.
Moje telo začalo chudnúť, hoci neviem, koľko kilogramov som stratila, keďže sa vôbec nevážim. Oblečenie však bolo jasnou odpoveďou.
Aj moja psychická nálada bola stabilnejšia. Uvedomila som si, že som považovala cukor za mechanizmus, ktorý mi pomáhal zvládať stres a smútok. Namiesto toho som začala praktizovať meditáciu a modlenie. Pre niekoho iného to môže byť prechádzka alebo písanie si s kamarátmi.
Po 60 dňoch som prestala s prísnym detoxom, pretože som nechcela, aby to bolo nadmieru obmedzujúce – nechcela som napríklad naďalej hovoriť nie sladkým veciam, keď idem von s priateľmi. Teraz však robím uvedomelé rozhodnutia. Keď idem von niekam do reštaurácie, zvyčajne sa pozriem na jedálny lístok a vyberiem si niečo s najvyšším obsahom bielkovín, pretože viem, že vďaka tomu sa budem cítiť lepšie. Ťažké jedlá plné barbecue omáčky zapríčinia to, že po dvoch hodinách sa premôže chuť na spánok a ja tak nedokážem stráviť plnohodnotný čas s mojimi priateľmi.
Teraz sa cítim spokojne vo svojom tele. Vstávam plná energie, mám lepšie myslenie – takže som trpezlivejšia so svojimi deťmi, viac sa venujem klientom a každý deň cvičím. Som milšia aj k sebe a všímam si, že moje myšlienky sú pozitívnejšie. Cítim sa skvele.
Hovorím viac áno novým výzvam, rada chodím večer von s priateľmi namiesto toho, aby zostávala sama doma v posteli. Mám pocit, že môžem robiť veci, ktoré chcem, a môžem sa tešiť zo života. To, že už nekonzumujem toľko cukru, mi v tom pomáha.“
Zdroj: newsweek.com
