Na dosky Novej scény som sa po prvý raz postavil v roku 1972 v úlohe novica v hre Glória, čo mi tak trochu prischlo: len čo bolo treba hrať farára, voľba padla na mňa. Hral som ho vo viacerých predstaveniach, vo filme Noční jazdci, v Tisícročnej včele… Už len aby mi pridelili kostol a mohol som viesť vlastnú farnosť.
Skvelý slovenský herec – divadelný, filmový, televízny aj dabingový. Výborný recitátor a obľúbený pedagóg. Práve o ňom vyšla kniha Jednoducho Ferko, ktorú s ním napísala skúsená novinárka Silvia Lispuchová.
František Kovár.
Dozviete sa v nej o jeho živote, osobnom i profesionálnom a nebudú chýbať ani mnohí herecké historky. Prečítate si napríklad aj o tom ako mal v istom období vo vrecku dva mobily. Keď sa Dušan Jamrich čudoval, načo sú mu hneď dva, vysvetlenie vraj bolo jednoduché: „Keď som smutný, volám si z jedného mobilu na druhý.“ ☺
Písal sa rok 1955 a v bratislavskom Večerníku vyšiel článok s titulkom Usmievavý Ferko Kovár zabáva svojich spolužiakov. Malý štvrták si do školy v prírode v našich veľhorách pribalil maňuškové divadlo s úmyslom pobaviť spolužiakov. Divadlo hral aj svojim kamarátom usadeným na dvore za domom na Tabakovej ulici v Starom Meste, kde vyrastal.
Z neba padali plagátiky s textom „Proletári všetkých krajín spojte sa“, ktoré na Bratislavu zhadzovalo lietadlo, a malý chlapec predvádzal predstavenie, ktoré si sám vymyslel. Keď na Firšnáli, ako po starom volali Gottwaldovo námestie, dnes Námestie slobody, púšťali šarkany, ten jeho sa odtrhol, vyletel do výšky a padol priamo na Novú scénu.
Čo hovorí Ferko Kovár o svojej knihe?
František Kovár má na svojom konte desiatky divadelných, filmových i televíznych postáv, jeho hlas zaznieva z dabingu, vynikol ako recitátor aj pedagóg.
Získal mnohé ocenenia, ako Cena literárneho fondu, Cena RTVS za rozhlasovú tvorbu pre deti, či Poděbradskú Křišťálovú růži v kategórii prednesu poézie.
Posteľ máme aj v divadelnej šanti. Vystrel som sa na nej len výnimočne, zato môj drahý kolega Maroško Geišberg, nech mu je zem ľahká, ju využíval často. Nebýval v Bratislave a po skúške sa mu na tých pár hodín, ktoré mal k dispozícii do začiatku predstavenia, neoplatilo ísť domov. Ostal v našej spoločnej šatni, písal texty, básne a ja som bol často prvý, komu ich čítal. Ak sa mu predstavenie skončilo neskoro večer a ráno ho čakala skúška, v šatni prespal. Naša posteľ bola využitá.
Silvia Lispuchová má na svojom konte deväť knižných titulov. Je autorkou a spoluautorkou kníh Ešte, Kamila, A just nie!, Spomienky ortopéda, Top 37 žien Slovenska, Zápisky z teplého domu, Hádam ma nezabijú, Ako sa stať celebritou a Posledný bohém. Pracuje ako redaktorka, žije v Bratislave.
