Noviny The Guardian sa rozhodli publikovať článok Stanislava Aronsona, účastníka poľského odboju voči nacistickej okupácii, žijúceho v Izraeli:
Nemecká kancelárka Angela Merkelová v lete vyhlásila, že: „Keď sa generácia tých, ktorí prežili vojnu, stane minulosťou, zistíme, či nás minulosť niečo naučila.“
Ako poľský Žid narodený v roku 1925, ktorý prežil Varšavské geto, prišiel počas holokaustu o svoju rodinu, slúžil v špeciálnej jednotke domácej armády, zúčastnil sa varšavského povstania v roku 1944, viem, čo to znamená byť na okraji európskych dejín…
Teraz mám 93 rokov, žijem v Tel Avive a z diaľky pozorujem, ako sa v posledných rokoch pokúšajú poľskí patrioti zneužívať a manipulovať s pamiatkou a skúsenosťami mojej generácie.
Pravdepodobne si myslia, že propagujú národnú dôstojnosť a vnášajú hrdosť do mladšej generácie, no v skutočnosti vychovávajú budúce generácie v nevedomosti bez toho, aby pochopili zložitosť vojny. Týmto ich odsudzujú na opakovanie chýb, za ktoré bola zaplatená tak vysoká cena.
Nie je to však len poľský fenomén, vyskytuje sa to v mnohých častiach Európy a naše skúsenosti so sebou nesú poučenie pre celý kontinent.
Ak vezmem do úvahy všetko, čo som sa vo svojom živote naučil, najskôr by som chcel apelovať na budúce generácie Európanov, aby si pamätali moju generáciu ľudí takými, akí boli a nie takými, akými by ich chceli vidieť. Mali sme tie isté nedostatky a slabosti ako aj súčasná mládež: väčšina z nás neboli hrdinovia, ani beštie.
Samozrejme, mnohí robili neuveriteľné veci, ale z veľkej časti sa to stalo len pod tlakom mimoriadnych okolností. Dokonca aj medzi nimi existovalo niekoľko hrdinov, ja sa k nim nepočítam.
To isté platí pre tých, ktorí vtedy pohŕdali akýmikoľvek morálnymi hranicami. Samozrejme, mnohí sa dopustili strašných a neodpustiteľných zločinov. Aj napriek tomu je dôležité pochopiť, že sme boli generáciou, ktorá žila v strachu a strach tlačí ľudí k tomu, aby učinili strašné veci. Nikto to nedokáže pochopiť, kým to nezažije na vlastnej koži.
Po druhé, neexistuje žiadna taká vec ako hrdinská generácia alebo národ hrdinov, rovnako ako zlomyseľní alebo zlí ľudia. Musím priznať, že dlhú dobu som veril, že Poliaci by mali byť hrdí na svoje hrdinstvo vo vojne a preto, pripomínajúc moje služby v domácej armáde počas nacistickej operácie, som sa radšej nezmienil o prejavoch ľahostajnosti a neochoty zo strany niektorých Poliakov.
Avšak v posledných rokoch, keď som videl, ako sa pýcha stáva samoľúbosťou a samoľúbosť sa pretvára v kult obetí a agresie, uvedomil som si, akou chybou bolo nehovorenie o temných stránkach minulosti.
Pravdou je, že ako Poliak, Žid, vojak a utečenec, som bol v kontakte s Poliakmi, ktorí pod strachom zo smrti pomohli mne a ukryli ma, ale aj s Poliakmi, ktorí sa snažili využiť moju zraniteľnú pozíciu.
A aj keď Tretia ríša zničila môj svet, bola to nemecká žena, ktorá mi zachránila život. Žiaden národ nemá monopól na cnosť – čomu do dnešného dňa ešte stále mnohí nerozumejú, vrátane mojich izraelských spoluobčanov.
Po tretie, nepodceňujte ničivú silu klamstiev. Od začiatku vojny v roku 1939, moja rodina utiekla na východ a usadila sa na niekoľko rokov vo Ľvove (v súčasnosti západ Ukrajiny), ktorý bol v tom čase obsadený Sovietským zväzom. Mesto bolo plné utečencov, hovorili sa reči o masových deportáciách do táborov na Sibíri a Kazachstanu.
Na upokojenie situácie, sovietsky predstaviteľ vystúpil s prejavom a vyhlásil, že ide o falošné fámy, dnes by to nazvali falošnými správami a ktokoľvek ich bude šíriť, bude zatknutý. O dva dni neskôr sa začalo vyháňanie do táborov, čo bolo istým rozsudkom smrti pre tisícky ľudí.
Všetci títo ľudia a milióny ďalších, vrátane členov mojej rodiny, boli zabití klamstvom. Moja krajina a väčšina európskeho kontinentu bola zničená klamstvami. A teraz toto klamstvo ohrozuje nielen spomienku na tieto časy, ale aj úspechy, ktoré boli počas tohto obdobia získané.
Súčasná generácia už nemôže predstierať, že nebola upozornená alebo že nerozumie následkom, ktoré môžu byť dôsledkom klamstva.
Vzdorovanie klamstvu niekedy znamená, že sa budete musieť zaoberať krutou pravdou o sebe a vašej krajine. Je ľahšie odpustiť sebe samému a súdiť niekoho iného, než keby sme to mali robiť naopak. No mal by to urobiť každý. Zmieril som sa s moderným Nemeckom a dúfam, že všetci Európania sa budú môcť zmieriť vzájomne medzi sebou.
Koniec koncov, neopovažujte sa myslieť si, že váš svet sa nemôže zrútiť v priebehu jedného okamihu. To isté sa totiž stalo aj s naším svetom.
Možno ide o banálnu lekciu, no je to tá najdôležitejšia. V jeden moment som si užíval idylické detstvo v mojej domovine a o niečo neskôr sme boli nútení vydať sa na útek.
O 5 rokov neskôr som sa vrátil do prázdneho domu, no už som nebol tým bezstarostným chlapcom. Prežil som holokaust, bol som veteránom domácej armády žijúci v strachu zo stalinského NKVD. Nakoniec som sa presťahoval do vtedajšej Palestíny, ktorá bola pod mandátom Británie. Palestína vstupovala do vojny za nezávislosť Izraela, vlasti, o ktorej existencii som dovtedy nemal ani tušenie.
Keď príde katastrofa, ukáže sa, že všetky mýty, ktoré si vážite, vám v skutočnosti neprinesú nič dobré. Vidíte, čo znamená žiť v spoločnosti bez morálky a všetky vaše očakávania a predsudky sa stávajú minulosťou.
