„Už od chvíle, čo som sa vydala, snívam o dome. A až teraz, keď mám 55 rokov, som sa definitívne rozhodla!“ – teší sa Anna.
Na ceste tejto odvážnej ženy sa však vyskytol jeden veľký problém. Peniaze, ktoré si šetrila na kúpu domu, sa začali rozplývať. Viac sa už dočítate v nasledujúcom príbehu.
Vydala som sa dosť skoro, keď bolo hlúpe rozmýšľať nad vlastným bývaním. S manželom sme žili s jeho mamou dlhých 15 rokov.
Máme dvoch úžasných synov. Chcela som pre nich lepší život, tak som sa rozhodla, že keď vyrastú, pôjdem pracovať do Talianska.
Mám tetu v Taliansku a vďaka tomu som mala aj kde pracovať. Keď som manžela informovala o svojich plánoch, nebol z toho vôbec nadšený. On sám by také niečo nikdy neurobil, ale rozhodla som sa riskovať.
Všetky zarobené peniaze som ušetrila. Domov som posielala len malé balíky. Môj manžel zarábal dobré peniaze, takže rodina nežila v chudobe.
Synovia vyrástli a oženili sa. Konečne som mohla použiť svoje úspory na kúpu bytu každému z nich.
Cítila som, že všetky tie roky práce neboli márne. V tom čase moja svokra zomrela. A nedávno mi zomrel aj manžel. Koronavírus nešetril nikoho.
Cítila som sa zle, pretože sme sa celý ten čas prakticky nevideli. Ale synovia hovoria, že v poslednom čase často vídaval nejakú dámu. Neobviňujem ho, veď toľko rokov žil bez ženy. Nech odpočíva v pokoji!
Vrátila som sa domov a hneď som predala byt, v ktorom som toľko rokov bývala s manželom a svokrou. Predsa len, manželovu mamu som nijako zvlášť nezbožňovala. Bola to náročná žena, neustále dávala nevyžiadané rady, kritizovala ma.
Áno, a o dome mimo mesta snívam od chvíle, keď som sa vydala.
A až teraz, keď som mala 55 rokov, som sa definitívne rozhodla! Na oslave som svojim synom o všetkom povedala. No moje nevesty táto správa nepotešila. Začali sa hnevať a nechápu, prečo potrebujem celý dom pre seba.
Cítila som sa tak trápne. Toľké roky som ťažko pracovala a takmer všetko išlo do bytov, v ktorých žijú. A teraz, keď som sa rozhodla žiť pre seba, tak to ani nedokážem? Nie je to fér.
Vybrala som všetky peniaze, ktoré som mala, a schoval ich v starej matkinej posteli na vidieku. Zatiaľ bývam s ňou.
Minule som sa rozhodla usporiadať rodinnú večeru. Zavolala som celú rodinu do dediny k mame. Prišli synovia s manželkami a ja som pripravila slávnostnú večeru. Mama je už stará, ale pomáhala aj v kuchyni.
Už hľadám možnosti nového bývania. Nepotrebujem veľa, chcem malý pozemok. Stretla som sa s maklérom, súhlasila som s tým, že si pozriem niekoľko domov. Samozrejme, aj za to som musela zaplatiť. V dnešnej dobe je syr zadarmo len v pasci na myši.
Tak som vliezla pod posteľ, aby som si vzala nejaké peniaze.
Zistila som, že tam niečo nesedí, akoby niečo chýbalo. Začínam počítať a chápem, že suma nie je rovnaká. Len môj najmladší syn vedel, že som tam schovala peniaze. Nepovedala som o tom ani mame. Aj tak by si to nepamätala!
Teraz neviem, čo mám robiť. Naozaj to povedal syn neveste a ona sa rozhodla, že si potichu vezme nejaké peniaze do vrecka? Neviem si ani predstaviť, ako o tom teraz môžem hovoriť so svojím synom. Som taká zmätená, že mi je do plaču.“
Prítomnosť príbuzných neznamená, že každému z nich možno stopercentne dôverovať. Navyše je zrejmé, že Anna nemá takmer žiadne spojenie so svojimi nevestami, no mala by si čo najskôr pohovoriť so svojím synom a jeho manželkou. Čo si o tom myslíte vy?
