Keď sa muž stane otcom, jeho život sa raz a navždy zmení. Nič nedokáže zatemniť takúto radostnú udalosť, jedine úmrtie najbližšej osoby – jeho manželky. Kde nabrať silu na prežitie tohto smútku? Prečítajte si úprimný príbeh čerstvého otecka a nešťastného vdovca.
„Moje dieťa sa narodilo pred týždňom. Manželka mi dala krásnu dcéru.
Dlho sme snívali o dieťati, ale dlho sa nám to nedarilo. Keď nakoniec otehotnela, bola som v siedmom nebi. No dnes žiaľ moja milovaná manželka opustila tento svet.
Píšem tieto riadky, len aby som sa nezbláznil. Nerozumiem, čo ďalej a ako sa vyrovnať s týmto smútkom. Nevedeli sme, že moja žena mala zdravotné problémy.
Ochorenie sa objavilo v akútnej forme, iba týždeň pred pôrodom. Lekári nám neposkytli žiadnu záruku, ale ubezpečovali nás, že s dieťaťom bude všetko v poriadku.
Lekári povedali, že jediným východiskom je cisársky rez, a potom je potrebné okamžite začať s liečbou. Tú noc som sedel pri manželkinej posteli a z času na čas jej vlhčil tvár vodou. Dýchala ťažko a sotva otvorila oči. Zrazu na mňa pozrela a povedala: „Mária.“ Bolo mi strašne, ale všetko som pochopil.
![Okamih, ktorý trhá srdce: Matka zverejnila fotku umierajúceho syna na rakovinu a mala k tomu dôvod](https://mysmezeny.sk/wp-content/uploads/2022/10/1965867-300x169.jpeg)
Prežili sme spolu 10 šťastných rokov.
Nie je to tak dávno, čo sme sa presťahovali do zahraničia, chceli sme začať úplne od nuly. Obidvaja sme sa venovali tvoreniu: moja žena písala nádherné básne a prózy a ja som kreslil. Rád som sledoval, ako si krúti vlasy a hryzie ceruzku, keď sa jej v hlave rodili nové riadky. Žila tým a snívala o vydaní svojej knihy.
Narodenie dcéry
Naša Mária sa narodila predčasne a okamžite ju vzali na špeciálne oddelenie, kde sa starajú o takéto deti. Moja žena bola v tom čase na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Snažil som sa nemyslieť na to, čo ma čaká, pretože som donedávna veril, že lekári dokážu moju manželku zachrániť. Ostal som celý ten čas v nemocnici, nešiel som ani domov. Vedel som, že by to tam bolo ešte horšie.
Manželka bola dlho v bezvedomí. Ale neustále som jej rozprával o našej dcérke. V tom čase som sa ani necítil ako otec. Bol som ako spojenie medzi matkou a dcérou. Ale cítil som, že to nestačí. Vyčítal som si, že nemôžem robiť nič iné.
Od pôrodu uplynul týždeň. Lekár povedal, že manželku musia odpojiť od prístrojov.
Sedel som vedľa nej a nedokázal som na nič myslieť.
Ja sám som bol v akejsi kóme. Keď som sa v tú noc vrátil domov, všetko mi ju v byte pripomínalo. Pozeral som sa na jej veci, zošity, perá a nevedela som, čo s nimi.
Prvýkrát som sa úplne ponoril do smútku za milovaným človekom. Potom som si však začal uvedomovať, že mám dcéru a len ja sa o ňu môžem postarať. Uvedomil som si, že predstavovala úplný opak odchodu mojej ženy. A zároveň sa stala jej pokračovaním.
Keď sa naša Mária prvýkrát opýtala, kde je jej mama, povedal som jej pravdu. Dcéra akoby vedela všetko sama, ale len chcela, aby som jej o tom povedal. V tej chvíli sme sa ešte viac zblížili. Život je nepredvídateľný a niekedy ho nemôžeme ovplyvniť. Ale je v našich silách prijať všetky testy a ísť ďalej. Najmä ak existuje človek, pre ktorého to musíte urobiť.“
Neexistuje univerzálny recept na žiaľ. Niekto na to bude potrebovať pomoc príbuzných alebo špecialistu. A niekto bude schopný nájsť v sebe silu a nový zmysel života.
Bez ohľadu na to, aké je to ťažké, v prvom rade je dôležité vyrovnať sa s tým, že to už nikdy nebude také, ako predtým. Ľudia trpia roky, pretože nedokázali akceptovať odchod milovaného človeka, no je hlúpe odolávať tomu, čo nemôžeme zmeniť. Súhlasíte?
Zdroj: takprosto.cc