Každý rodič vie, že jeho dieťa jedného dňa raz dospeje. Potom je už na ňom, aby ho vedel nechať žiť si svojím životom. To isté urobila aj žena z nasledujúceho príbehu…
„Pred mesiacom sa môj syn rozhodol, že si domov privedie dievča.
- Mama, toto je moja Zoja. Ľúbime sa a budeme spolu žiť.
Ako každá milujúca matka, som svojmu synovi želala veľa šťastia. Chcú spolu žiť, nech žijú, nebudem im v tom brániť.
- Dobre synak. Keď budete v kuchyni, dajte si čaj. Ja ti prichystám veci.
- Ako to myslíš, že mi pozbieraš veci? – povedal syn prekvapene.
Pozerala som na neho, ako bol úprimne zmätený. Bolo vidieť, že mi nerozumie, musela som mu to teda vysvetliť:
- Tak k veci. Teraz ti pozbieram tvoje veci a vy pôjdete spolu žiť. Veď práve to chcete!
- No, ale vieš, že prenájom bytu je veľmi drahý a my na to nemáme, keďže sme študenti. Mysleli sme si, že budeme žiť tu. Nebudeme ťa rušiť.
Znie to dobre, no ja sama som 10 rokov žila so svokrou, kým sme si s manželom nezaobstarali byt.
Je prirodzené, že vzťahy medzi nami sa začali postupne zhoršovať. Teraz by mi to možno nevadilo. No 1-2 mesiace neskôr mnou budú šiť všetci čerti: budem na nich krivo zazerať, budem všetko komentovať a budem ich chcieť vyštvať z domu. Nepotrebujem takéto šťastie. Zoja, nevieš si ani len predstaviť, pred akým peklom som ťa ochránila.
- Nie, synak. Ak sa domnievaš, že si dosť starý na to, aby si žil so svojou milovanou, postaraj sa o to, aby si vám mohol poskytnúť spoločné bývanie. Toto znamená byť dospelým: nájsť si prácu a prenajať si byt. Pokojne to môže byť aj lacnejšia a skromnejšia izba! Potom žite spolu, ako sa vám páči.
- Mama, čo je to s tebou?! Máme žiť v byte s cudzími ľuďmi? To nechcem.
Takže to znamená, že môj byt sa zmení na internátnu izbu a prisťahuje si tu cudzieho človeka – to áno. No žiť osamote s cudzími ľuďmi, to nie. Zaujímavé.
- Zoja, ľúbiš môjho syna? Myslím, že áno, keďže chcete spolu žiť.
- Áno. Ľúbim vášho syna. Veľmi.
- Milujete sa navzájom, aj v raji na zemi aj v chatrči. Mám pravdu, Zoja?
- Áno, správne. Súhlasím s garsónkou, len aby sme boli spolu.
- Nuž, synak, nech tak bude. Ver mi, Zoja ti poďakuje za moju neprítomnosť. Zariaďte si život bez mojej kontroly a účasti.
O pol hodinu neskôr po tom, čo som za nimi zatvorila dvere, som spustila obrovský plač. Nechať si doma syna s nevestou bolo pre mňa obrovským pokušením.
No nebolo to možné – dospelé deti by mali žiť oddelene od svojich rodičov. Ja som si svoju prácu urobila – vychovala som ho. Je čas nechať ho ísť svojou cestou.ˮ
Súhlasíte s rozhodnutím tejto matky. Urobili by ste to isté?
Zaujal vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Je to najlepší spôsov, ako zadarmo podporiť portál mysmezeny.sk, aby sme mohli aj naďalej pre vás pripravovať skvelé články. Ďakujeme 🙂
