V domovoch dôchodcov žije obrovské množstvo seniorov, ktorí sú takmer anonymní. Ich pamäť slabne, ich schopnosti sa zmenšujú a rovnako aj ich vzťahy s rodinou.
Kedysi takýchto ľudí veľmi často navštevovali, ale v súčasnosti väčšina príbuzných jednoducho zavolá do zariadenia a opýta sa, ako sa ich starým ľuďom darí.
Okrem toho sú zamestnanci týchto zariadení niekedy takí zaneprázdnení svojimi každodennými povinnosťami, že nemajú šancu spoznať seniorov a nadviazať s nimi hlbší vzťah. Táto situácia je dosť smutná a depresívna, čo by sa nemalo stávať.
Keď Mak Filiser zomrel na geriatrickom oddelení v domove pre seniorov, sestry si mysleli, že po sebe nezanechal žiadne veci, ktoré by mali skutočnú hodnotu.
Keď nastal čas upratať Makovu izbu, jedna zo sestier si niečo všimla. Bola to báseň, ktorú starý muž napísal. Začala ju čítať a slová v nej ju dostali na kolená. Rozhodla sa urobiť kópie tejto básne a podeliť sa o ňu s každým zamestnancom v domove dôchodcov a s priateľmi.

Báseň má názov „Starý zlomený muž“ a bezpochyby odovzdala zamestnancom veľmi cenné skúsenosti.
Starý zlomený muž by Mak Filiser.
„Čo vidíte, sestrička… Čo vidíte?
Na čo myslíte, keď sa na mňa pozeráte?
Starý schátralý muž, nie veľmi múdry,
neistých zvykov, so zahmlenými očami?
Ktorý kvapká jedlo a nedáva žiadnu odpoveď,
keď povieš nahlas: „Kiež by si to neskúšal!“.
Ktorý si zrejme nevšíma veci, ktoré robíte.
A večne stráca ponožky alebo topánky.
Ktorý vás s odporom alebo bez neho nechá robiť
počas kúpania a kŕmenia,
a takto vyplní váš dlhý deň.
Je to tak, ako si myslíte, ako to vidíte?
Tak otvorte oči, sestrička. Ty ma nevidíš!
Poviem ti, kto som, keď tu sedím.
– Som malé desaťročné dieťa s mamou a otcom,
súrodencami, ktorí sa majú radi.
– Mladý 16-ročný chlapec s krídlami na nohách, ktorý sníva,
že čoskoro stretne svoju lásku.
– Dvadsaťročná nevesta a ženích, ktorých srdce rastie,
spomínajúc na sľuby, ktoré sľúbil dodržať.
– Dvadsaťpäťročný úplne nezávislý človek.
Som potrebná na vytvorenie bezpečného šťastného domova.
– Tridsaťročný muž. Moje detičky tak rýchlo rastú,
spojené putami, ktoré budú trvať dlho.
– V 40 rokoch moji mladí synovia vyrástli a zmizli,
ale moja žena je vedľa mňa a vidí, ako smútim.
– Okolo mňa sa hrá 50 a viac detí,
Opäť máme deti – moja milovaná a ja.
Prišli temné dni – moja žena je mŕtva.
Pozerám do budúcnosti – chvejem sa strachom.
Moje deti už majú svoje vlastné detičky.
Premýšľam, nad minulosťou a láskou, ktorú som poznal.
Teraz som starý a príroda je krutá.
Je to žart, lebo v starobe vyzeráš ako blázon.
Telo sa rozpadá. Pôvab a činorodosť sú preč.
Teraz mám na mieste, kde bývalo srdce, kameň.
Ale vo vnútri stále žije mladý človek.
A teraz sa moje zatrpknuté srdce opäť dvíha.
Spomínam si na radosť, spomínam si na bolesť.
Milujem život a znova žijem.
Myslím, že po rokoch je ich príliš málo,
odchádzame príliš skoro a treba sa s tým zmieriť,
že nič nemôže trvať večne.
Tak otvorte oči, ľudia!
Otvorte oči a uvidíte…
Nie som mrzutý starec.
Pozrite sa bližšie…
Uvidíte MŇA!!!“