Každý človek robí všetko pre to, aby sa vyhol stretnutiu s lekármi. Bojíme sa ochorieť, nechceme sa liečiť a máme obavy keď príde k momentu, že skutočne musíme navštíviť lekára. Koniec koncov, nemáte ani len tušenie, k akému človeku to vlastne idete. Ostáva veriť, že to bude dobrý lekár, ktorý vám naozaj pomôže.
Kto sa však zaujíma o pocity doktora? Je to tiež len človek, ktorému pojmy nádej, strach či znechutenie nie sú vôbec cudzie. Dnes sme sa rozhodli ukázať vám zápisky Dr. Vladimíra Laiševceva – anestéziológa, ktorý opustil tento svet pred takmer 10 rokmi. Jeho dcéra náhodne narazila na jeho denník, prehrabávala sa papiermi a rozhodla sa uverejniť svoj objav.
Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny nie je prepojené len tak náhodne.
Tieto vedy si sú veľmi podobné – ide o hraničný stav človeka medzi životom a smrťou. Práca anestéziológov je „vypnúť“ naše vedomie a všetky druhy citlivosti, zatiaľ čo resuscitácia privádza pacienta naspäť do reálneho sveta.
„Podstata oboch prípadov je jednoduchá – bojujú proti smrti. Niekto si myslí, že smrť je prezlečená za starú ženu s kosou. Zabudnite na to. Môže byť mladá, krásna, prefíkaná ale aj zlomyseľná. Dokáže vás upokojiť a následne na to podraziť. Počas týchto 20 rokov práce na jednotke intenzívnej starostlivosti som bol aj ja sám unavený na smrť.“
„Som unavený zo stresu, zo stonania pacientov a plačúcich príbuzných. Unavený z vlastného svedomia, ktoré mi znepríjemňuje život vždy, keď nastane smrť pacienta. Pri každej novej smrti mi v hlave začne pulzovať stará otázka: Urobil som všetko správne, bol živý a zomrel hneď pri mne, prečo som mu nepomohol?“
„Vnútorný hlas je dokáže priviesť do šialenstva.
Niet divu, že každý lekár má svoje záľuby, pri ktorých môže na všetko zabudnúť (aspoň na istý čas): niekto miluje rybolov, iný kreslenie alebo lyžovanie. Ak my zachraňujeme ľudí, potom nás zachraňujú naše záľuby.“
„Neraz vo svojom okolí začujete, že anestéziológ nie je lekár. Keď je po operácii, vždy sa pýtajú, kto operoval. Nikto sa nepýta na to, kto dával pacientovi anestéziu. Len málokto vie, že anestéziológ privedie do narkózy približne 5 000 pacientov ročne. A zakaždým, keď niekomu vypnete jeho vedomie a schopnosť , ste to vy, kto je zodpovedný za moment, keď sa niečo pokazí.“
Často môžeme počuť, ako sa hovorí o „malej narkóze“. Táto fráza slúži len na upokojenie pacienta. Veľké komplikácie vie spôsobiť aj maličká narkóza. U pacienta sa môže objaviť alergický šok alebo zástava dýchania a preto aj pri malej operácii môže dôjsť k tragickému koncu.
„Hovorí sa, že priemerný vek anestéziológa nepresiahne 46 rokov.
Niet divu, keďže zažíva príliš veľa stresu. Na našom oddelení nedávno zomreli dvaja lekári vo veku 46 a 48 rokov. Boli to zdraví silní muži. Príčina – zlyhanie srdca.“
Ako to zvládnuť? Ako prežiť, keď 20-ročný mladík krváca z podkľúčnej tepny, prosí vás o pomoc, ale nakoniec vám zomrie priamo pred očami. Ako prežiť, keď sa muž po infarkte zlepšuje, pripravuje sa na prevoz, rozpráva sa s vami, a potom z ničoho nič stíchne, oči mu zakalia, vydá niekoľko kŕčovitých vzlykov a zomrie…
„V takýchto chvíľach sa hneváte sám na seba, pretože ste nepomohli. Z nejakého dôvodu ste boli urazený na pacienta, pretože „zlyhal“, nesplnili ste očakávania lekára. Cítite bezmocnosť a uvedomíte si, akí ste pred smrťou bezbranný. Môžete plakať, môžete piť alkohol, môžete urobiť čokoľvek. Nič vám nepomôže. Ste len lekár, nie Boh.“
Lekári máločomu veria. Keď vidíte život z tej najškaredšej strany, je ťažké veriť na paralelné svety, nebo či peklo.
Lekári však veria na osud. Ako inak vysvetliť prípady, kedy mal človek podľa všetkých medicínskych zákonov zomrieť, no aj napriek tomu prežil? To isté nastáva aj v opačných prípadoch.
„Spomínam si na prípad, kedy kôň udrel dieťa a kopytom mu prerazil lebku. Zdalo sa, že neexistuje žiadna šanca na záchranu, no ono prežilo. Mladého muža k nám 3x priviezli so zranením na srdci a zakaždým sa z toho dostal. A niekto si vytlačí vyrážku, dostane sepsu a zomrie.“
„Koľko cudzích objektov musíme vyťahovať z ľudí! Jedna žena prehltla narodeninový koláč spolu s ostrým plastovým svietnikom.
V žalúdku sa jej vytvorila diera a začali nastupovať komplikácie. Všetko našťastie dopadlo bez vážnejšej ujmy na zdraví. Ďalšieho človeka priviezli priamo z jedálne – v hrdle mu zostal kúsok zle prežutého mäsa. Klinická smrť, zástava dýchania, prijaté opatrenia nepomohli. Nedokázali ho zachrániť.“
„A takýto pacienti sa vyskytujú jeden za druhým. Môžete si oddýchnuť až po konci vašej smeny. A hoci vaše telo bude odpočívať, vaša hlava bude pokračovať v strebávaní predošlých udalostí. Jednoducho sedíte vo svojom obľúbenom kresle, pozeráte na televízor, no nič nepočujete – v hlave máte nárek príbuzných, plač detí, hluk prístrojov. Zaspať bez fľaše je nemožné…“
„Ak peklo a nebesia existujú, budeme horieť. Pre všetky chyby a ľudské úmrtia.
Smrť nie je taká hrozná ako dlhotrvajúca choroba, pri ktorej nie je šanca na uzdravenie. Videl som stovky takýchto pacientov. Časté boli prípady, kedy si človek zlomil chrbticu a fungoval mu len mozog. Takýto ľudia žili zvyčajne 1-2 mesiace. Niekomu sa nešťastne podarilo utopiť v bazéne, iní skočili do rieky alebo spadli zo stromu. Títo pacienti prichádzali najmä v lete a na jeseň. Dalo by sa povedať, že boli ako sezónny fenomén.“
„Na západe dostane lekár anestéziológ 45-tisíc dolárov. A koľko dostane u nás? Raduje sa len z toho, že zachránil ďalší život, čo znamená, že bol niekomu nápomocný.“
Nie je ľahké byť skutočným lekárom, však? Zdieľajte tento článok v sociálnych sieťach – všetci vieme o lekároch, ktorí zachraňujú náš život. Nezastupujú zástupcovia tejto profesie trochu viac rešpektu?
zdroj:takprosto.cc
