Tamara Romanovičová z Bieloruska sa vydala keď mala 19 rokov. Zdalo by sa, že všetko ide ako po masle: manžel pracoval ako vodič trolejbusu a Tamara vychovávala vytúženú dcérku Oľgu.
Problémy nastali, keď obaja rodičia len 1-ročnej dcéry začali piť.
Po ďalšej z mnohých hádok si Tamara vzala dcéru a odišla sa prechádzať po meste. Mladá matka skončila na miestnej železničnej stanici. Prišla za ňou Rómka, začala sa s ňou rozprávať a presvedčila ju, aby s ňou odišla do Kišiňova (hlavné mesto Moldavska), kde jej nasľubovala hory doly.
Tamara bola nútená začať žobrať a o pár rokov neskôr jej cigáni uniesli dcéru. Odlákali ju do obchodu a zatiaľ čo žena nakupovala, jej dcéru jednoducho uniesli. Predali ju do inej rómskej rodiny za zlaté náušnice a peniaze.
Je nutné dodať, že adoptívna rodina sa o ňu vzorne starala.
Podľa rómskych štandardov si žili celkom dobre: mali vlastný dom, zabezpečili jej vzdelanie, kurzy varenia, manikúry a kaderníčky.
Všetci vedeli, že Oľga nebola skutočnou cigánkou, no vždy s ňou zaobchádzali dobre.
Dievča dokonca vyhralo jednu z miestnych súťaží krásy. Po celý ten čas mala v hlave myšlienky o tom, kto vlastne je a kam patrí.
Medzitým sa jej matka zmierila so stratou. Dostala sa domov a o nejaký ten čas sa jej narodili dvaja synovia, jedného jej vzali z dôvodu alkoholizmu a druhého sa vzdala ešte v pôrodnici.
Až o 10 rokov neskôr si miestni úradníci z oblasti vzdelávania všimli, že Oľga je nezvestná. Začali s hľadaním, dokonca sa obrátili aj na medzinárodné orgány, no nikoho nenašli, ani vrátane Moldavska (meno dievčaťa bolo zmenené).
Pred smrťou jej adoptívna babička povedala, aby našla svojich skutočných rodičov.
Vybrala sa na miestnu políciu, kde povedala: Volajú ma Oľga, narodila som sa v roku 1993 a nie som Moldavčanka.
Prostredníctvom Interpolu sa podarilo zistiť, že istá Oľga, ktorá sa narodila v tom istom roku je v Bielorusku považovaná za nezvestnú.
V roku 2014 prišla do Minska, avšak stretnutie s jej biologickou matkou nebolo také príjemné, ako si myslela. Tamara nevedela, čo má povedať, no Oľga ju neobviňovala, pretože vedela, že mala ťažký osud. V rodičovskom dome pre ňu nebolo miesto a samotná stavba bola takmer neobývateľná.
Chvíľu teda žila s tetou, neskôr jej úrady pomohli presťahovať sa na ubytovňu. Keď sa chcela presťahovať do niečoho lepšieho, úrady jej žiadosť odmietli s tým, že predošlých 10 rokov nebývala v Minsku a tak na to nemá právo.
Aj napriek tomu sa rozhodla čakať medzi ďalšími čakateľmi na udelenie bytu, nebolo ich však málo – vyše 17-tisíc ľudí sa ocitlo v jej situácii. Oľga už nevie, čo má robiť…
Nemôže sa stretávať s bratmi, keďže miesto ich pobytu je z dôvodu adopcie neuverejnené. Žijú v rôznych rodinách, s najväčšou pravdepodobnosťou v Minsku. Možno si o jej osude prečítali v novinách, no nemajú poňatia, že sa jedná o ich vlastnú sestru.
zdroj:videoboom.cc
