Keď sa Jono Lancaster narodil, jeho rodičia sa rozhodli, že si ho nevezmú z nemocnice domov. Diagnostikovali, mu zriedkavú genetickú poruchu, ktorá ovplyvňuje štruktúru tváre a sluchové schopnosti.
Táto skutočnosť znamenala veľa návštev v nemocnici a aj chirurgických zákrokov a oni neboli ochotní viesť takýto život.
Je smutné, že Jona navždy opustili tí, ktorí ho mali bezpodmienečne milovať.
V nasledujúcich dňoch sociálne služby urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby mu našli vhodnú rodinu. Na Jona sa našťastie usmiala šťastne v podobe milujúcej a starostlivej ženy menom Jean. V momente, keď sa naňho pozrela, vedela, že k nej patrí.
„ Ako mohli nemilovať svoje dieťa? “ povedala po vypočutí jeho príbehu. „ Kedy si ho môžem vziať domov? “ bola ďalšia otázka, ktorú položila.
Jono sa prvýkrát podelil o svoj životný príbeh so samitom Národnej organizácie pre zriedkavé poruchy (NORD) a získal pozornosť mnohých.
„ Narodil som sa s genetickým ochorením, ktoré ovplyvňuje moje črty tváre. Nemám lícne kosti, a tak mi klesajú oči,“ povedal. “ Milujem svoje ušká, ale potrebujem načúvacie prístroje. Som však jeden z tých šťastných. Vážnejšie postihnutí jedinci potrebujú pomoc pri kŕmení a dýchaní. Stretol som niekoľko detí, ktoré podstúpili viac ako 70 operácií .“
foto: twitter
“ Jean ma adoptovala 18. mája 1990 – takže mám dvoje narodeniny! “ povedal.
Jean sa niekoľkokrát pokúšala spojiť s Jonovými rodičmi, ale každý pokus skončil rovnakou odpoveďou z ich strany; nechceli s ním nič mať, ani sa s ním stretnúť.
Jono, ktorý má teraz 36 rokov, sa počas svojho života stretol so všetkými formami šikanovania.
„ Keď som bol tínedžerom, začal som premýšľať, prečo práve ja? Rodičia ťa majú milovať, nech sa deje čokoľvek, aj keď vykradneš banku. Ako by som mohol mať rodinu? Kto ma bude chcieť?“ povedal. „Začal som nenávidieť svoju tvár. Zhoršil to fakt, že nemôžem zmeniť, ako vyzerám. Vyhýbal som sa zrkadlám. Hanbil som sa za to, ako som vyzeral.“
Potom sa však stalo niečo, čo mu pomohlo znovu získať sebavedomie.
foto: twitter
Kým pracoval ako barman, všetci naňho pozerali a komentovali, ako vyzerá. Jedného dňa však do podniku vstúpil „skinheadský“ zákazník. Nikto ho nechcel obslúžiť, ale potom do toho vstúpil Jono. „Skôr ako mi dáš drink, mám otázku. Čo máš s tvárou?“ povedal muž.
“ Narodil som sa so syndrómom Treacher Collins .“ Muž odpovedal „v poriadku“. Potom Jono dodal: „Som hluchý, “ a ukázal mu svoje načúvacie prístroje. “ Majú aj vypínač?“ spýtal sa muž. „Sakra, máš šťastie. Mám manželku a tá len 24 hodín denne, 7 dní v týždni rozpráva.“
Prvýkrát po chvíli sa niekto smial spolu s Jonom namiesto toho, aby sa smial jemu. To mu pripomenulo, že sa musí „ zamerať na dobro. “
Dnes má partnera a pracuje ako motivačný rečník. Jono sa stará o to, aby trávil čas s malými deťmi, ktoré majú rovnaký syndróm ako on, a pomáha im prijať sa také, aké sú.
zdroj: boreddaddy.com
