„Volám sa Ivas. Mám 12 rokov. Ľúbim svojich rodičov, no zároveň z nich mám strach. Vždy ma bijú, ale neviem prečo…
Ráno som sa zobudil a išiel do školy. Učil som sa dobre, učiteľka ma milovala a ja som miloval celú triedu … Viete, nemám žiadnych priateľov. Cez prestávky sedím v triede a hrám sa s ceruzkou. Nikto sa so mnou nechce kamarátiť. Vždy som sa snažil niekoho osloviť a skamarátiť sa, ale oni na mňa kričali: „Choď preč, čudák!“
Viete prečo som čudák? Mal som na tvári veľkú jazvu od otcovho úderu a vždy som chodil v tom istom oblečení. V modrých vyblednutých rifliach, svetločervenom tričku a vychodených topánkach.
Nebral som to negatívne, pretože som mal všetkých rád.
V ten deň som po vyučovaní išiel do šatne, vzal som si starú jesennú bundu a išiel som von.
Zima, metelica, triasol som sa od chladu a ledva som chodil. Zrazu sa na mňa niekto vyrútil a strčil mi hlavu do záveja. Počul som, ako hovoria: „Ty príšera! Nikto ťa nepotrebuje, si bezdomovec! “
Potom ma kopali do nôh, rúk, chrbta…Potom odišli.
Plakal som … nie preto, že bola zima, ale preto, že nemám priateľov.
Potom som prišiel domov a mama ma začala ťahať za vlasy: „Kde si bol?! Ako to vyzeráš ? Idiot! Nebudeš mať večeru, choď do svojej izby!“
Potichu som vošiel do izby a sadol som si. Som zvyknutý na bitie… keď ma neobjímajú a nehovoria pekné slová. Zaspal som … v mokrom oblečení a hladný.
Potom som sa začal zle učiť, ničomu som nerozumel … môj otec ma za to zbil, raz mi tak tvrdo buchol po rukách, že mi znecitlivel prst a odvtedy som s ním už nepohol…
Dni plynuli a jedného dňa ma začalo bolieť srdce. Mama a otec nerobili nič, všetko bolo ako obvykle. Viete čo som si v noci prial? Veľmi som chcel, aby moje srdce prestalo bolieť… pretože som nechcel rozrušiť svojich rodičov … Veľmi som ich miloval, úprimne, veľmi.
Na druhý deň v škole sme boli požiadaní, aby sme v triede nakreslili obrázok: „Môj sen“.
Všetci kreslili autá, rakety a bábiky, ale ja nie. Pretože som to nechcel … chcel som dobrú mamu a otca … a nakreslil som rodinu. Mama, otec a ich syn, šťastne hrajúci spoločenskú hru. Počas toho, ako som kreslil, som potichu plakal…
Keď som prišiel na rad, aby som triede ukázal obrázok, všetci sa mi smiali.
Išiel som k tabuli a povedal: „Mojím snom je rodina. Ukázal som obrázok a všetci sa začali smiať.
Nedokázal som nič povedať a iba som cez slzy ticho vyslovil: „prosím, nesmejte sa mi … je to môj sen … bijú ma a nemajú rád … prosím vás, nesmejte sa mi…chcem, aby tak ako vás, aj mňa mama a otec pobozkali a objali… zakaždým po škole sa zastavím a sledujem, ako vás vaši rodičia vyzdvihnú a šťastne idete domov. Mňa nikto nepotrebuje, viem … (rozplakal som sa ešte viac) … nemám prst a nie som pekný, skôr odpudivý. Ale to nie je moja chyba, úprimne. Mám svojich rodičov veľmi rád a nechcem ich sklamať … prosím, aj keď si zo mňa budete robiť srandu, nebite ma.
Učiteľka sa zdržala slz a len pár ľudí mi naozaj rozumelo, no aj tak sa stále vysmievali.
Jedného dňa som dostal v škole dvojku z ruštiny. Bál som sa ísť domov … sklamal by som svoju matku.
Ale nemal som kam ísť a tak sa mama dozvedela o dvojke a všetko sa začalo odznova …
Chytila ma za boľavý prst a hodila ma na zem … Narazil som nohou do stoličky. Potom som si dvakrát udrel hlavu.
Po bitke som ležal na podlahe, na boku a nemohol som vstať. Necítil som ani prst, ani nohu. Moja matka niekam odišla a nechala ma tak… Vytiahla som z vrecka koláčiky a začal som ich potichu jesť. Bál som sa. Pristúpila a povedala: „Toľko sme ťa vychovávali a nič nedokážeš urobiť. Nech príde tvoj otec a on ti dá!“ Stihol som iba povedať:„ Mami, netreba, budem v poriadku “a prišiel otec.
Keď sa dozvedel o dvojke, chytil ma za ruku a začal ňou triasť, potom ma udrel do tváre a nôh … Padol som a nič si nepamätal …
Prebudil som sa v nemocnici a videl som, že nemám vôbec prst … Pozrel som sa z okna a bol som smutný… Prišiel Nový rok a všetci sa ponáhľali … ako matka objíma svojho syna a bozkáva ho. Viete prečo som plakal? Pretože som nevedel, ako vyzerá mamkin úsmev a jej bozk … nevedel som, aké to je objať mamu … otca
Práve ma zbili, ale aj napriek tomu som v sebe mal lásku. Moja učiteľka v škole mi uvarila čaj, trochu sa so mnou hrala … je to moja kamarátka.
Prešlo šesť mesiacov. Začal som sa lepšie učiť, ale nič sa nezmenilo. … raz som nechtiac vylial čaj a znova ma zbili … Zrazu ma bolelo srdce a povedal som mame: „Mami, mamička, bolí ma srdce.“
Bol som znova v nemocnici a moji rodičia za mnou vôbec neprišli … Bolo mi povedané, že prídu, ale neprišli…
Ale vzdali sa ma . A ja som ich tak miloval … Miloval som ich všetkých…“
Chlapec zomrel o dva dni neskôr … na iné zranenie. Keď ho našli mŕtveho, držal svoju kresbu, na ktorej bol odkaz: „Mame a otcovi. Je mi ľúto, že som taký škaredý, hlúpy a chromý. Nechcel som vás sklamať, chcel som iba jedno … Objať ťa, mami …dať ti pusu a povedať, že ťa ľúbim…“
Ďalej už nebolo žiadne pokračovanie … chlapcovi prestalo biť srdce.
Nebuďte nepozorní k svojim deťom! V ich srdiečku toľko lásky, ktorá by vystačila celému svetu…
Zdroj: zdroj
