Istý muž nedávno na Facebooku vyjadril svoju nenávisť k otcovstvu a dúfal, že sa tak zbaví svojej frustrácie.
Tu je jeho kontroverzná spoveď:
„Mám 31 rokov, som zo Slovenska a mám 4, takmer 5 ročnú dcéru. Bolo to neplánované dieťa. Mám podporujúcu rodinu, som finančne stabilný a vlastním dom. Som v zdravom vzťahu. Od narodenia dcéry som podstúpil vazektómiu.
Takmer od narodenia dcéry som vedel, že otcovstvo nie je pre mňa. Snažil som sa, veľmi som sa snažil byť dobrým otcom a podporovať ju.
Má dobrý život, má všetko, čo potrebuje a chce (bez preháňania). Som prísny, mám len veľmi málo pravidiel, chcem, aby počúvala a bola úprimná. Nepočúva ma. Odmieta počúvať väčšinu z toho, čo mu hovoríme s mamou. Nie sú to tvrdé požiadavky, ale on všetko odmieta.
Bezdôvodne sa k nám obom správa hrozne. Je to naozaj hrozné. Môžem povedať, že ani môj partner nemá rád, keď je mama. Nepovedal to priamo, ale ja to viem. Povedala som mu, že v tejto situácii nenávidím všetko. Menej slobody, menej peňazí, menej spoločenského času s ostatnými a ako pár.
A ten stres. Úroveň stresu je nereálna. Nikdy som nepociťovala taký vyčerpávajúci stres, kým sa mi nenarodila dcéra, ale teraz je neúprosný.
Niektoré dni nevydržím byť v jej blízkosti. Jej hlas ma rozčuľuje a to neustále fňukanie.
Oceňujem a chápem, že dieťa potrebuje rodičovskú lásku a podporu, preto mu ju obaja dávame. Keby sme boli krutí rodičia, trochu by som jeho správanie chápal, ale – a možno to tak na základe tohto príspevku nevyzerá – sme dobrí rodičia. Nikdy by som zámerne neovplyvňoval jeho detstvo, pretože chápem, ako to môže dieťa zmeniť.
Ak by som mal na výber, už by som ho nikdy nevidel. Viem, že je to ťažké, možno neodpustiteľné. Nikdy by som ju neopustil nedal do starostlivosti iným, pretože viem, aké je to nespravodlivé.
A viem, že to nerobí naschvál, nevie, akú bolesť spôsobuje.
Ale úprimne, nenávidím byť rodičom. Urobil by som čokoľvek, aby som získal späť svoj starý život, ten, v ktorom sme boli slobodní, bolasom šťastný, každé ráno som sa tešil, keď som sa zobudil, a vždy som sa tešilana ďalší deň. Pondelky sú pre nás teraz lepšie ako soboty, pretože máme doma ticho, pretože sa môžeme rozprávať bez neustáleho hluku.
Máme podporu, pretože rodičia sa o neho niektoré víkendy starajú, ale nikdy to nestačí. Nevyvracia to to, čo musíme znova znášať.
Chápem aj to, že asi veľa detí je takýchto. Niektorí rodičia to majú oveľa ťažšie ako ja a súcitím s nimi. Naozaj súcitím. Chápem, že moja situácia naozaj nie je v očiach zvyšku sveta až taká zlá. Ale ja to neznášam, nemôžem to vystáť. Už nie som ten šťastný človek, akým som býval, som vo vnútri nešťastný.
Zdieľam svoje emócie, pred rodičmi som sa zrútila. Nenechávam si to pre seba. V 99 % prípadov zostávam pozitívna, musím. Situácia je taká, aká je, nemôžem ju zmeniť.
Veľmi som sa snažila zmeniť to, ako sa cítim, nemám rada, keď sa takto cítim.
Nemyslím si, že si niekedy budem rodičovstvo užívať. Možno, keď bude lepším človekom a bude lepšie chápať život. Jedna moja časť vie, že sa to zlepší. Ale práve teraz svoj život nenávidím.
Myslím, že mi pomohlo, že som to zo seba dokázala dostať. Už som to vyjadrila predtým, ale nie verejne. Ďakujem vám, že ste ma „vypočuli“.
Pomáha aj hlboké dýchanie….
Nepotrebujem odbornú pomoc, nemám samovražedné sklony. Som hlboko nešťastný z toho, že som rodič, nebaví ma to. Viem, že príde deň, keď sa všetko obráti, ale šťastná budúcnosť pre mňa prítomnosť nezmení.“
Čo si myslíte vy? ZDIEĽAJTE!