Keď sa ozvala, nebolo to teatrálne. Nebol to kalkul ani mediálny ťah. Bolo to osobné, bolestivo úprimné a presne také, aké to býva medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú celý život. Dorota Nvotová sa postavila za Táňu Pauhofovú – a jej slová okamžite zarezonovali naprieč kultúrnou scénou.
V čase, keď Slovenské národné divadlo prechádza tvrdými personálnymi škrtmi, sa z jedného prepúšťania stal symbol.
Čistky v divadle, ktoré bolí viac než strata práce
Vedenie Slovenské národné divadlo potvrdilo, že v rámci konsolidačných opatrení prišlo o miesto takmer 10 % zamestnancov. Prepúšťanie zasiahlo všetky zložky – balet, operu, činohru aj administratívu.
Oficiálne ide o úspory. No v momente, keď sa medzi dotknutými objavili výrazné herecké osobnosti, diskusia sa presunula z ekonomiky do roviny hodnôt. Pre mnohých umelcov totiž divadlo nie je len zamestnanie, ale priestor, kde vyrástli – profesionálne aj ľudsky.
Pauhofová urobila krok, ktorý nebol samozrejmosťou
Jednou z mien, ktoré vyvolali najväčšiu pozornosť, je Táňa Pauhofová. Herečka je momentálne na rodičovskej dovolenke a v repertoári mala len jedno predstavenie. Napriek tomu sa rozhodla pre gesto, ktoré mnohí označili za výnimočné – ponúkla svoje miesto kolegyni, ktorá bola plne vyťažená.
Ako sama vysvetlila, nešlo jej len o financie:
„Nie je to len o peniazoch. Je to aj o pocite bezpečia, istoty, o kontinuite a raste v súbore, ktorý považujeme za svoj druhý domov.“
V SND tak končí ako interná členka, no pokračuje ako externá spolupracovníčka.
„Poznáme sa od dvanástich.“ Status, ktorý zasiahol priamo do srdca
Na Pauhofovej rozhodnutie reagovala Dorota Nvotová. Vo verejnom statuse sa vrátila až do detstva – k spoločným recitáciám v Dolnom Kubíne, prespávačkám, cigarete za školou či letám v Horskom parku.
A potom prišla veta, ktorá spustila lavínu reakcií:
„Jedno si pamätám veľmi jasne. Vždy si bola správňačka. Preto nech ti je vyznamenaním, že ťa toto nekultúrne vedenie spolu s ostatnými statočnými kolegami vyhodilo.“
Nvotová pokračovala ešte ostrejšie a bez obalu:
„Nech ti je poctou, že si na blackliste mocipánov, ktorí vojdu do dejín ako najtoxickejší a najskorumpovanejší normalizátori.“
Vlajková loď hrdosti a odporu
V jej očiach sa Pauhofová stáva nie obeťou, ale symbolom.
„Nech ti slúži ku cti, že sa stávaš vlajkovou loďou umeleckej aj ľudskej hrdosti, inteligentného odporu… že si protikladom k ich botoxom a kožuchom, že si nám svetlom,“ napísala.
Silnú metaforu použila aj pri opise samotného prepúšťania:
„Podpílili si pod sebou konár a nevediacky na ňom búrlivo tancujú. Už počujem, ako ten konár pod nimi praská.“
Nie je to len o Táni. Je to o nás všetkých
Nvotová však zdôraznila, že tento príbeh ďaleko presahuje jednu herečku:
„Na Slovensku máme desiatky odborníkov vyhodených z kultúrnych inštitúcií… Je to strata nás všetkých. Dôsledok našej voľby.“
Podľa nej nejde o skutočnú konsolidáciu – tá by bola spravodlivá a transparentná. Poukázala aj na paradox, že ocenenia, úspechy ani plné sály umelcov pred prepustením neochránili.
Ticho, ktoré kričí
Celý príbeh má v sebe zvláštnu trpkosť. Na jednej strane tvrdé rozhodnutia, na druhej gesto solidarity, ktoré nikto nemusel urobiť. A práve preto má takú váhu.
Nvotová svoj odkaz uzavrela poďakovaním:
„Ďakujeme za vašu obetu. Budeme robiť všetko preto, aby nebola márna.“
Otázka však zostáva visieť vo vzduchu:
👉 Dokáže si kultúra na Slovensku ešte vydobyť späť rešpekt a ochranu? Alebo sa z týchto príbehov stanú len spomienky na to, čo sme nechali odísť?
