Niektorí ľudia dnes rátajú mesiace do riadneho dôchodku, iní si uvedomujú, že šancu odísť skôr už dávno premárnili – často bez toho, aby o tom vôbec vedeli.
Skorší odchod do penzie, kedysi dostupný pre tisíce zamestnancov v ťažkých prevádzkach, sa postupne mení na výnimku. Týka sa len úzkej skupiny poistencov a čas hrá proti nim.
Zatiaľ čo všeobecný dôchodkový vek sa posúva smerom k hranici 63 rokov a niekoľkých mesiacov, zvýhodnené podmienky pre vybrané profesie sa pomaly vytrácajú zo systému.

Výhoda, ktorú dnes už nemožno „nazbierať“
Podstata skoršieho dôchodku stojí na práci v tzv. I. a II. pracovnej kategórii – teda v povolaniach, ktoré boli dlhodobo považované za zdraviu škodlivé alebo extrémne fyzicky náročné. Práve tieto roky mali zamestnancom otvoriť dvere k penzii výrazne skôr než zvyšku populácie píše istream.sk.
Háčik je v dátume.
Pracovné kategórie sa oficiálne uzatvárali k 31. decembru 1999. Odvtedy už do nich nikto nepribúda. Nárok tak môžu mať len tí, ktorí stihli v takýchto profesiách odpracovať potrebný počet rokov ešte pred prelomom tisícročia. Pre mladšie generácie je táto cesta prakticky uzavretá.
Skorší dôchodok sa tak mení na historickú výhodu, nie na aktuálny nástroj sociálnej politiky.
Nie každý, kto robil ťažkú prácu, má automatický nárok
Aj medzi ľuďmi zo zvýhodnených profesií platia prísne pravidlá. Samotná práca v rizikovom prostredí nestačí.
Každý žiadateľ musí splniť základnú podmienku: minimálne 25 rokov dôchodkového poistenia. Až potom sa posudzuje, koľko rokov strávil v I. alebo II. kategórii a aká veková hranica mu z toho vyplýva.
Pôvodne systém poznal len dve možnosti – odchod v 55 alebo 58 rokoch. Neskôr pribudli jemnejšie vekové stupne, aby sa rozdiely medzi jednotlivými kariérami dali hodnotiť presnejšie. Výsledok je však rovnaký: skorší dôchodok nie je univerzálny benefit, ale individuálne vypočítaná výnimka.
V praxi to znamená, že dvaja ľudia z rovnakého odvetvia môžu skončiť s úplne rozdielnym nárokom – podľa toho, koľko rokov presne v náročných podmienkach odpracovali.

Paradox systému: ochrana zdravia verzus udržateľnosť
Štát sa dnes pohybuje na tenkej hrane. Na jednej strane uznáva, že niektoré povolania ničia zdravie rýchlejšie než iné. Na druhej strane čelí tlaku starnúcej populácie a rastúcich výdavkov na penzie.
Výsledkom je kompromis: skorší dôchodok zostáva zachovaný, ale len pre tých, ktorí si ho „odpracovali“ ešte v starom systéme. Noví poistenci už túto výhodu nezískajú, nech je ich práca akokoľvek náročná.

Aktuálne tak platí, že skorší odchod do dôchodku je možný len pri splnení presných kritérií:
- práca v povolaní zaradenom do I. alebo II. pracovnej kategórie,
- dostatočný počet rokov v týchto podmienkach,
- minimálne 25 rokov celkového dôchodkového poistenia,
- splnenie individuálnej vekovej hranice.
Pre väčšinu pracujúcich už ide skôr o uzavretú kapitolu než o reálnu alternatívu. Skorší dôchodok sa postupne mení na privilégium generácie, ktorá vstúpila do práce ešte v minulom storočí – a s každým rokom je takýchto ľudí menej.
Ak chceš, môžem text ešte pritvrdiť redaktorsky, viac ho skrátiť do spravodajskej podoby alebo upraviť do analytickejšieho štýlu.

