Tesne pred začiatkom letných parlamentných prázdnin sa v Národnej rade Slovenskej republiky odohrala vypätá a hodnotovo nabitá rozprava.
Plénum sa zmenilo na arénu ideologického súboja o to, kam má smerovať kultúrna a spoločenská identita krajiny.
Hlavnou témou bola navrhovaná ústavná novela, ktorá mala byť podľa koalície „ochranným valom proti progresivizmu“ informujú topky.sk.
Tento slovník, používaný najmä konzervatívnymi poslancami, vyvolal silné reakcie v opozičných radoch. Nešlo však len o legislatívu – v sále zaznievali osobné výpovede, emócie a symbolické gestá.
Do debaty sa zapojili viacerí zákonodarcovia, no najväčšiu pozornosť pútal Michal Sabo z Progresívneho Slovenska, ktorý prelomil mlčanie o svojej identite a orientácií a vystúpil so silným, otvoreným prejavom.
Jeho slová neboli len politickým postojom – boli ľudským gestom odvahy a autenticity, ktoré v pléne vyvolalo vlnu reakcií.
„Som muž môjho muža“ – silné slová priamo z pléna
Sabo vystúpil s jasným a odhodlaným prejavom, v ktorom nenechal nikoho na pochybách, ku ktorej komunite patrí.
„Som syn, brat, strýko, som váš kolega, som člen LGBTI komunity, muž môjho muža, ale pre mnohých z vás som nejaká kultúrno-etická otázka,“ vyhlásil pred poslancami.
Jeho slová boli reakciou na zámery koalície, ktorá chcela do ústavy pretlačiť zmeny týkajúce sa napríklad aj intersex ľudí.
Sabo pritom zdôraznil, že členovia LGBTI komunity nie sú len „otázkou“, ale reálnymi ľuďmi so svojimi životmi, hodnotami a skúsenosťami.
„Možno by ste presne vedeli, ako a čím žijeme. Ako nám prípadne viete pomôcť k dôstojnejšiemu, k rovnejšiemu životu.
Takému, ako aspoň sčasti má majoritná spoločnosť. Keby ste sa o nás zaujímali, neboli by sme pre vás žiadna otázka. Ani kultúrna, ani etická, ani žiadna iná,“ dodal v pléne.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Reakcie verejnosti: Úprimnosť, ktorá zasiahla
Priznanie Michala Saba nenechalo ľudí chladnými. Na sociálnych sieťach sa okamžite rozprúdila vlna reakcií – pre mnohých bolo jeho vystúpenie prekvapením, keďže o jeho orientácii doteraz vôbec netušili. O to silnejšie však zaznievali slová podpory a vďaky.
Mnohí ocenili, že do politickej diskusie vniesol čosi zriedkavé – úprimný, osobný príbeh a ľudský rozmer, ktorý často v rokovacej sále chýba.
Pre mnohých to nebol len coming out politika, ale odvážny krok človeka, ktorý sa rozhodol byť v systéme pravdivý sám k sebe aj k ostatným.
Jeho otvorenosť zároveň ukázala, že téma práv a dôstojnosti LGBTI komunity sa týka aj samotných zákonodarcov – nie len ako politická agendová položka, ale ako reálna životná realita.