Len 45-ročná Samantha Walker čelí realite, ktorú si pred pár mesiacmi ani nevedela predstaviť. V apríli 2025 jej lekári diagnostikovali Alzheimerovu chorobu v ranom štádiu – diagnózu, ktorú by čakala možno o niekoľko desaťročí neskôr, no rozhodne nie v tomto veku.
„Bola som v šoku a úplne zmätená,“ priznala v rozhovore pre UNILAD. Až spätným pohľadom si začala uvedomovať, že niečo nebolo v poriadku.
Zabudla celý rozhovor, prekvapil ju aj film, ktorý už videla
Samantha si začala všímať, že jej pamäť zlyháva v čoraz bežnejších situáciách.
🧠 „Moja spolubývajúca sa ma opýtala, či som urobila, o čo ma žiadala deň predtým. Nemala som poňatia, že sme sa vôbec o niečom takom rozprávali,“ opisuje.
🎬 Pri sledovaní filmu si na druhý deň nepamätala dej, všetko ju znovu prekvapovalo.
🗣️ Čoraz častejšie strácala slová počas bežných rozhovorov a nedokázala sledovať konverzácie.
„Zrazu som uprostred vety zabudla, o čom hovoríme. Bolo to desivé.“
Najprv si myslela, že ide o menopauzu
Samantha však najprv predpokladala, že zmeny súvisia s menopauzou. V jej rodine sa Alzheimerova choroba už v minulosti vyskytla, no snažila sa samú seba presvedčiť, že to s tým nesúvisí. Nakoniec ju intuícia presvedčila, aby navštívila lekára.
Ten ju odporučil na neurológiu a po sérii vyšetrení prišla zdrvujúca diagnóza.
Zlomila sa. Zostali jej len otázky
Po zistení, čo sa s ňou deje, sa cítila stratená. „Lekári mi nedali takmer žiadne informácie. Mojím jediným zdrojom bol Google,“ opisuje frustrovane.
👨👦 Srdce jej pukalo pri pomyslení na syna: „Môj 17-ročný syn ma stratí ešte predtým, než dospeje.“
💔 Partner ju bude musieť opatrovať počas bolestivého úpadku.
👥 Ľudia z jej okolia sa k nej začali správať, akoby už nebola „plnohodnotným človekom“.
Zvažovala aj najtemnejšiu možnosť
„Uvažovala som o asistovanej samovražde,“ priznala otvorene. Verila, že by tak ušetrila svojich najbližších od bolesti. Nakoniec sa však rozhodla zamerať na radosť a každý okamih, ktorý jej život ešte ponúka.
🐕 „Hranie sa so psom, sledovanie, ako môj syn rastie, stretnutia s priateľmi pri káve – to sú momenty, ktoré majú zmysel.“
Snaží sa žiť, kým to ide
Hoci vie, že priemerná dĺžka života po diagnostikovaní je 8 až 10 rokov, niektorí žijú aj dvojnásobne dlhšie. Problémom je, že nikto nevie, koľko rokov si pacient ešte bude skutočne uvedomovať sám seba.
Samantha sa preto snaží zostať aktívna a nezatvárať sa pred svetom, aj keď ju mnohí už „odpísali“ alebo sa k nej správajú ako k dieťaťu.
Chce pomôcť aj iným. Bojuje za pacientov v skorom štádiu
Samantha aktuálne zbiera financie cez GoFundMe, aby mohla pokryť náklady na liečbu a dochádzanie na kontroly. Zároveň chce upozorniť na chýbajúcu sociálnu a psychologickú podporu pre ľudí v počiatočnom štádiu Alzheimerovej choroby.
„Nepotrebujeme len lieky. Potrebujeme ľudí, ktorí s nami budú počítať, nie nás ignorovať.