Smrť je téma, o ktorej sa väčšina ľudí zdráha hovoriť. Niektorí sa jej dokonca boja natoľko, že sa vyhýbajú aj samotnému slovu.
No aj keď je odchod blízkeho bolestivý a necháva za sebou prázdne miesto, pripraviť sa naň a dopriať človeku dôstojný koniec môže byť tým najväčším prejavom lásky.
Presne tomu sa venuje americká hospicová sestra Julie McFadden, ktorú mnohí poznajú aj z jej populárnych videí na sociálnych sieťach.
Pod menom „Nurse Julie“ otvorene hovorí o posledných chvíľach života a snaží sa búrať tabu spojené so smrťou.
Svoje skúsenosti spracovala aj v knihe Nothing to Fear: Demystifying Death to Live More Fully (Niet sa čoho báť: Odhalenie tajomstva smrti pre plnší život).
Slová, ktoré odzneli naposledy
Julie tvrdí, že v posledných hodinách často počuje od pacientov jednoduché, no silné odkazy: „ľúbim ťa“, „ďakujem“ alebo „odpúšťam“. Podľa nej sa neraz stane, že si umierajúci „vyberú“ aj konkrétny okamih, kedy odídu – napríklad až po dôležitej udalosti v rodine.
Tri najčastejšie znaky posledného dňa života
Sestra McFadden vymenúva tri typické prejavy, ktoré vídava u svojich pacientov počas posledných 24 hodín.
1. „smrteľné chrčanie“
Pre príbuzných je tento zvuk desivý – ide o gurgotavé a chrčivé zvuky, ktoré vychádzajú z hrdla umierajúceho. Vysvetlenie je však jednoduché: človek už nedokáže prehĺtať a kašľať, preto sa mu v dýchacích cestách hromadí tekutina. Pri nádychu to potom vytvára tento zvuk.
2. Zmeny v dýchaní
Ďalším znakom je spomalené a prerušované dýchanie. Niekedy to pôsobí, akoby človek na chvíľu prestal dýchať, hoci ešte žije. V poslednej fáze môže nastať tzv. agonálne dýchanie – reflexné lapavé nádychy, ktoré vyzerajú dramaticky, no podľa Julie nie sú pre umierajúceho bolestivé.
„Pacient vtedy necíti utrpenie. Je to len reflex mozgu, ktorý už nedostáva dostatok kyslíka,“ ubezpečuje sestra.
3. „Smrteľný pohľad“
Najpokojnejším znakom je stav, keď pacient upadne do bezvedomia. Oči môžu zostať otvorené, pohľad je však prázdny a sklenený. Vyzerá to, akoby sa díval do prázdna, no podľa Julie stále vníma prítomnosť blízkych.
Každý koniec je iný
Hospicová sestra zároveň upozorňuje, že tieto tri znaky síce vída často, no smrť má mnoho podôb. Niekto odíde rýchlejšie, iný pomalšie, a existujú aj prípady, keď posledné hodiny prebiehajú úplne inak.
Julie však verí, že otvorené hovorenie o smrti môže ľuďom pomôcť lepšie ju prijať – a namiesto paniky sa sústrediť na dôstojný a pokojný odchod tých, ktorých milujeme.
