Hodiny som strávila predstavovaním si tvojich rúk ako objímajú moju prázdnu schránku, pokúšajúc sa prísť na to, kde sme to pokazili, kde som to ja pokazila. Stále cítim vôňu tvojej kolínskej na mojom vankúši, ako ma pohlcuje, ako prívalová vlna. Stále vidím čiary tvojho úsmevu na tvojej tvári, ktoré boli vidieť len vtedy, keď si bol naplnený šťastím.
Je smiešne myslieť si, že som mohla byť tvojou navždy, jednoduchá Jane, hnedé oči, brunetka z knižnice, ktorá by radšej čítala ako by išla na párty.
Nemôžem uveriť, že som si myslela, že mám šancu byť tou, ktorú by si si vybral z biliónov iných na svete.
Milovať ťa bolo ako zázrak, až dokým si ma nezničil.
Čo zázračné nie je, je moja túžba kričať zakaždým, keď počujem tvoje meno.
Ozveny dutých sľubov a zabudnutých plánov, ktoré sa neustále opakujú v mojej hlave. Kúsky teba sú rozhádzané v mojom byte – tvoja obľúbená šálka na kávu, tvoje košele skryté za gaučom, tvoja vôňa vznášajúca sa v každej miestnosti.
Nenávidím ťa, ale nemôžem bez teba žiť.
Za nič na svete by som nevymenila ani sekundu s tebou. Aj keď hrča v mojom hrdle narastie do veľkosti balvanu a bude ma dusiť do hĺbky môjho srdca, stále by som prežila každý moment, ktorý sme boli spolu. Aj keď musím zadržiavať slzy, lebo každá moja časť túži po tebe, nikdy by som sa nevzdala čias s tebou.
Toto je cesta ako zmeniť našu bolesť na niečo krásne.
Pamätám si polnočné behy na pláži, chladný piesok pod našimi nohami a tvoje prsty prepletené s mojimi.
Nemôžem v noci spať lebo časť vedľa mňa na tej obrovskej posteli je prázdna. Moje srdce sa chvie zakaždým, keď vidím nejaký pár, pretože jediné čo dokážem vidieť, si ty a ja.
Vždy, keď odbočím na ulicu domov, mám pocit, že ťa tam vidím na mňa mávať a moje srdce sa raduje. Spomeniem si na opité noci, ktoré sme strávili pitím desať-eurového vína pri kozube, moje pery červené a napuchnuté, moja brada doškriabaná od tvojej.
Zabúdam ako milovať, lebo si ma príliš zlomil. Zanechal si ma trasúcu sa na chladnej mramorovej podlahe, premýšľajúc, prečo som ťa tak veľmi milovala, pretože jediné čo cítim je bolesť, a je to akoby ani moje žily nefungovali, pretože už viac necítim žiadnu krv – alebo vlastne vôbec nič – v mojom srdci.
Prehrabnem si rukami svoje vlasy, obklopená svojou vlastnou mizériou, dúfajúc a modliac sa za deň, keď sa moje vzdialené spomienky o nás dvoch opäť stanú realitou a môj dych sa nespomalí, pretože si nemôžem spomenúť kto som, alebo čo budem bez teba robiť, lebo ty si bol moje všetko.
Ty si moje všetko.
Všetky slová, ktoré som mala povedať, ale zostali vo vzduchoprázdne začínajú s ja a končia s ty.
Všetky tie reči o terapeutickom písaní a zúfalých a zlomených tínedžeroch, ktorí hľadajú útechu v bolesti niekoho iného, sú klamstvá. Ja viem, čakal si, že toto bude nejaký povznášajúci príbeh o tom, ako som to prekonala a ako som sa stala nezávislou ženou, ktorá nepotrebuje žiadneho muža, ale pravdou je, že zakaždým, keď sa moje pero dotkne stránky papiera sa atrament zmení na krv a cítim sa, akoby mi niekto bodal dýkou priamo do hrude.
Toto je však cesta akou zmeníme bolesť na niečo krásne, pretože bolesť znamená, že sme niečo cítili. Bolesť znamená, že niečo bolo také úžasné, že to bolí tak strašne, keď to raz stratíme. Znamená to, že keď sme mali to šťastie tak milovať, čo je vo vesmíre také vzácne, urobili sme niečo správne.
Bol si a vždy budeš môj najlepší priateľ a večne ťa budem milovať. Nemám nikoho, kto by bozkával moje pery dokým neodpadnú a nikoho s kým by som sa mohla smiať dokým by sme neboli v delíriu.
Aj keď mám pocit, že je moje srdce teraz zo skla a zabudla som ako sa bez teba smiať, nevymenila by som nič z toho ani za celý svet.
