S týmto textom sa stotožní mnoho našich čitateľov, pretože apeluje na nostalgiu, ktorá nás núti cestovať do nezabudnuteľných chvíľ nášho života v minulosti.
„V roku 2000 som naposledy oslavovala Deň matiek a odvtedy je pre mňa máj najhorším mesiacom. Jej narodeniny boli 5. mája, potom prišla druhá nedeľa v mesiaci (keď všetkým svojim priateľom hovorím, že áno, je jedna vec horšia ako nemať priateľa na Valentína) a 26. mája zomrela.
Už 16 rokov som nebola dcérou tak, ako to vie len matka.
Vďaka Bohu mám stále otca, ale je to úplne iné. Nenahradí, nezaplní miesto, nezmierni bolesť. Klopa je iná, pohľad je iný, náklonnosť, spôsob prejavu záujmu či hrdosti, rady a dokonca aj kázne sú iné.
V máji to bolí viac, oveľa viac, ale chýba mi v toľkých rôznych situáciách, že je takmer prítomná. Chýba mi, keď som unavená z toho, že som dospelá a silná žena, a chcem, aby ma niekto objal. Chýba mi jej úsmev a objatie, keď som šťastná a všetko je dobré. Toľko sa usmievala a mala takú dobrú náladu, že aj keď 10 rokov bojovala s rakovinou, spomínam si len na jej úsmev. A aký to bol krásny úsmev!
Za tých 16 rokov som ľutovala, že som ju nemala pri sebe vo všetkých šťastných aj smutných chvíľach. Na promócii na vysokej škole som mala na sebe malú zlatú retiazku s jej menom a moja babička sa pri mne prvýkrát rozplakala, keď ju videla.
Keď som sa vydávala, mala som na sebe vrchnú časť šiat z mojich pätnástych narodenín, ktoré mi ušila, aby tam mohla byť tiež.
Keď som tu poskytla rozhovor, hovorila som o nej ako o svojej inšpirácii a najväčšej motivácii v oblasti módy.
Ale práve v maličkostiach si ju pripomínam a vzdávam jej hold, ako napríklad v tomto texte. A cítim sa šťastná, vďačná a poctená, že toľko ľudí nachádza medzi nami dvoma toľko podobností. Od spôsobu chôdze až po náš humor. Od spôsobu, akým ochucujem jedlo, až po to, ako si upravujem vlasy.
Deň matiek som neoslavovala od roku 2000, a keďže nechcem mať deti, tento dátum pre mňa nikdy nebude mať iný význam.
Vždy, keď nejaký môj priateľ stratí mamu, chcem mu povedať, že bolesť časom prejde alebo sa zmierni, rovnako ako som to chcela povedať vám, ktorí teraz čítate tento text, ale, žiaľ, nemôžem.
Roky zmäkčujú, ale nezahoja. Roky zmierňujú, ale túto bolesť nevyliečia. Sú dni, keď sa zastavím a premýšľam o tom, koľko vecí som už zažil a ona ich nevidela, a zdá sa mi, že od jej odchodu uplynulo už dobre 16 rokov. V iné dni to tak veľmi bolí, že mám pocit, akoby odišla včera.
Ale ak je niečo, čo vždy hovorím svojim priateľom a čo teraz musím povedať vám, tak je to: užívajte si svoju mamu, kým ju máte.
Doprajte jej hodnotu, náklonnosť a lásku. Moja mama sa so mnou často hádala, a aj to mi chýba, a vám bude chýbať tiež. Bude ti chýbať mať mamu, bude ti chýbať byť dcérou.“
