Mesto, ktoré už raz padlo

Keď sa v Prievidzi rozšírila správa o plánovaných globálnych škrtách v Nestlé, v miestnych kaviarňach sa nehovorilo o číslach. Hovorilo sa o deťoch, hypotékach a o tom, kto by musel odísť za prácou. Pre región, ktorý si už prešiel zatváraním fabrík aj elektrárne, je každá podobná informácia varovaním.

Závod Nestlé Carpathia dnes zamestnáva približne 550 ľudí. V okrese, kde je nezamestnanosť na úrovni 4,28 %, ide o jedného z najväčších zamestnávateľov. A hoci firma zatiaľ neoznámila konkrétne kroky pre Slovensko, neistota sa šíri rýchlejšie než oficiálne vyhlásenia informuje trencinak.sk.

Región, ktorý žije z rozhodnutí inde

Rozhodnutie o zrušení približne 16-tisíc pracovných miest po celom svete padlo mimo Slovenska. Prievidza však cíti dôsledky skôr, než zaznie jediné konkrétne meno prepusteného.

foto: youtube.com

To je dnes realita veľkej časti Trenčianskeho kraja. Priemysel tu stále drží zamestnanosť, no kľúčové rozhodnutia sa prijímajú v zahraničných centrálach. Miestni zamestnanci tak často čakajú na to, čo sa rozhodne tisíce kilometrov od nich.

V minulosti región staval na vlastných podnikoch. Dnes je jeho stabilita naviazaná na globálne stratégie nadnárodných spoločností. Ak sa mení svetová mapa výroby, mení sa aj budúcnosť miestnych rodín.

Spomienky na fabriky, ktoré zmizli

Obavy v Prievidzi nevznikli vo vákuu. Mesto si pamätá postupný úpadok tradičných podnikov – od nábytkárstva po elektrotechniku. Zanikli pracovné miesta, mladí odišli, počet obyvateľov klesal.

V diskusiách sa vracajú mená fabrík, ktoré kedysi tvorili chrbticu regiónu. Ľudia hovoria o tom, že z prosperujúceho mesta sa stalo miesto, kde sa čoraz častejšie dochádza za prácou alebo sa balia kufre do zahraničia. Pre niektorých je dnešná situácia ďalším dielom toho istého príbehu.

Politické rozhodnutia a ich dlhý tieň

Krehkosť regiónu zvýraznilo aj zatvorenie Elektrární Nováky, ktoré mali podľa pôvodných plánov fungovať až do roku 2035. Transformácia hornej Nitry mala priniesť nové príležitosti, no časť obyvateľov dodnes cíti najmä stratu istoty.

Kritici tvrdia, že Slovensko sa príliš spolieha na zahraničných investorov. Tí prinášajú kapitál aj pracovné miesta, no zároveň môžu výrobu presunúť tam, kde je to výhodnejšie. Výsledkom je ekonomika, ktorá síce funguje, no stojí na rozhodnutiach, ktoré nevznikajú doma.

foto: youtube.com

Modernizácia verzus strach

Samotná spoločnosť zdôrazňuje, že prípadné znižovanie stavov bude najskôr predmetom rokovaní so zamestnancami a odbormi. Poukazuje na investície do moderných technológií a silnú pozíciu prievidzského závodu v európskej sieti výroby.

Pre ľudí, ktorí v závode pracujú desaťročia, však nejde o investičné plány. Ide o otázku, či budú mať prácu aj o rok. Jedna z bývalých zamestnankýň, ktorá v podniku strávila viac než štyri desaťročia, vyjadrila podporu kolegom a nádej, že sa negatívny scenár nenaplní.

Prievidza dnes nestojí pred oznámením hromadného prepúšťania. Stojí pred neistotou. A práve tá je v regióne s takou minulosťou často silnejšia než samotné čísla.

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

Mladí ľudia na Slovensku dnes riešia bývanie, ceny energií aj vojnu za hranicami. Napriek tomu väčšina z nich verí, že ich krajina patrí tam, kde je. Európska únia pre nich nie je abstraktná inštitúcia v Bruseli, ale rámec, ktorý má zaručiť stabilitu v neistom svete.

Nový prieskum ukazuje zaujímavý paradox: obavy rastú, no podpora členstva neklesá. Práve naopak.

Najoptimistickejší sú tí, ktorí zdedia dôsledky

Najsilnejšiu podporu členstva Slovenska v EÚ vyjadrujú ľudia vo veku 15 až 39 rokov. V čase, keď Európa čelí vojnovým konfliktom, energetickej neistote aj tlaku migrácie, práve mladšia generácia vníma Úniu ako poistku.

Podľa prieskumu Eurobarometer si 60 percent respondentov na Slovensku myslí, že členstvo v EÚ je prínosom. Európsky priemer je 62 percent. Rozdiel je minimálny – nálada je teda porovnateľná s väčšinou Únie.

Ešte výraznejší je osobný optimizmus. Až 82 percent Slovákov verí vo svoju budúcnosť a budúcnosť svojich rodín. V rámci EÚ je to 76 percent. Ľudia si teda viac veria ako svetu okolo seba.

Svet ako hrozba, Únia ako štít

Keď sa otázky posunú z osobnej roviny na globálnu, nálada sa mení.

Budúcnosť sveta vníma pesimisticky 42 percent Slovákov. V celej EÚ je to ešte viac – 52 percent. Skepsa sa týka aj samotnej Únie: negatívne vyhliadky jej pripisuje 36 percent Slovákov a 39 percent Európanov.

Najväčšie obavy? Konflikty v blízkosti EÚ. Tie znepokojujú 65 percent obyvateľov Slovenska. Nasleduje energetická závislosť od tretích krajín (55 percent) a klimatickými zmenami zhoršované prírodné katastrofy (52 percent).

Inými slovami – strach sa týka bezpečnosti a stability. Nie každodenných drobností.

Spoločnosť pod tlakom vlastných rozporov

Z prieskumu vyplýva ešte jeden silný motív: vnútorné napätie.

Až 68 percent Slovákov sa obáva polarizácie spoločnosti. Dezinformácie znepokojujú 62 percent respondentov. Téma bezpečnosti tak nemá len vojenský či energetický rozmer, ale aj informačný a spoločenský.

Väčšina opýtaných preto očakáva, že EÚ bude konať jednotnejšie a rozhodnejšie. 71 percent Slovákov chce, aby Únia zohrávala silnejšiu úlohu pri ochrane občanov pred globálnymi krízami.

Predsedníčka Európsky parlament Roberta Metsola to pomenovala priamo: „Európa je naším najsilnejším štítom.“ Jej vyjadrenie reaguje práve na rastúci pocit geopolitického napätia.

Čísla, ktoré hovoria o nálade

Prieskum realizovala agentúra Verian v novembri 2025 vo všetkých 27 členských štátoch EÚ. Odpovedalo 26 453 ľudí, z toho 1003 na Slovensku.

Výsledky nepôsobia ako eufória. Skôr ako opatrná dôvera.

Slováci majú obavy z vojny, energií aj rozdelenej spoločnosti. No zároveň veria, že riešenie nebude hľadať izolovaný štát, ale silnejší spoločný rámec.

Paradox dneška tak znie: svet sa zdá neistý, ale členstvo v EÚ nie.

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

Predseda parlamentu Boris Kollár otvoril na sociálnej sieti otázku morálneho kreditu opozičnej strany Progresívne Slovensko. Vo svojom statuse spochybňuje hodnotové postoje hnutia a upozorňuje na viaceré kontroverzie spojené s Martou Šimečkovou, matkou predsedu PS.

„Líder opozičného Progresívneho Slovenska so svojimi spolustraníkmi často a rád moralizuje. Bije sa do pŕs ako etalón etiky a jedinej správnej pravdy. Každopádne, jeho matka má o spomínaných hodnotách značne pomýlenú predstavu,“ napísal Kollár.

Do centra pozornosti pritom postavil Marta Šimečková, ktorá je štatutárkou občianskeho združenia Projekt Fórum. Podľa Kollára je toto združenie v súčasnosti vyšetrované pre podozrenie z finančného podvodu.

„OZ Projekt Fórum, v ktorom je Šimečková štatutárom, je v súčasnosti vyšetrované pre podozrenie z finančného podvodu. Pritom táto osoba v minulosti morálne zlyhala už viackrát. Akurát že sa o tom až tak veľmi nevie. Dôvod? Niektorým kauzám sa naše mienkotvorné médiá nevenujú. Sú ticho. Objektívna žurnalistika? Zabudnite. Jednoducho, dvojaký meter istých novinárov v praxi,“ uviedol.

Starší novinársky škandál aj európske peniaze

Kollár vo svojom príspevku pripomína udalosť z roku 2004, keď bola Šimečková prepustená z redakcie denníka SME po tom, čo vyšlo najavo, že si spolu s ďalšou redaktorkou vymysleli zahraničného autora, od ktorého „preberali“ a následne uverejňovali články.

„Dodnes sa Šimečkovej novinársky podvod považuje za jeden z najväčších škandálov v histórii tohto denníka,“ tvrdí Kollár.

Ťažiskom aktuálnej kritiky je však pôsobenie OZ Projekt Fórum v súvislosti s eurofondmi. Združenie malo v roku 2010 získať grant z Európskej únie na projekt Zrkadlá Európy, pričom podľa Kollára neboli dodržané podmienky čerpania a nebola predložená záverečná správa. Únia má preto od roku 2018 žiadať vrátenie približne 160-tisíc eur.

Na nezrovnalosti má upozorňovať aj Európska komisia.

„Keby to bol len premiér Fico, ktorý o nekalých praktikách Šimečkovej matky hovorí, tak by sa ešte dalo tvrdiť, že je zaujatý, že využíva túto kauzu proti svojmu politickému oponentovi. Ale tu je to Európska komisia, ktorá upozorňuje na spáchaný podvod. Tu nejde o politické tvrdenie, ale o oficiálny postup európskych orgánov, ktoré rozhodli o vrátení peňazí, k čomu, mimochodom, zo strany Šimečkovej doteraz nedošlo,“ napísal Kollár s odkazom aj na vyjadrenia premiéra Robert Fico.

Podozrenia z duplicitného preplácania faktúr

Ďalšia časť Kollárovho statusu sa týka roku 2021. OZ Projekt Fórum malo podľa jeho slov žiadať o dotácie súčasne z viacerých verejných inštitúcií, pričom každej z nich malo predkladať čestné vyhlásenie, že o financie inde nežiada.

„Následná kontrola ale odhalila, že desiatky tých istých faktúr boli v týchto inštitúciách preplácané opakovane – dvakrát, niektoré dokonca trikrát,“ uvádza Kollár.

Predseda parlamentu sa zároveň pýta, prečo práve o týchto prípadoch časť médií mlčí.

„Keby išlo o kohokoľvek iného – najmä z opačného politického tábora – titulky by kričali o morálke, zodpovednosti a vyvodzovaní dôsledkov. Keď ide o prostredie blízke Progresívnemu Slovensku, nastáva ticho. Žiadne investigatívne texty. Žiadne morálne apely,“ konštatuje.

Výzva na rovnaký meter

Kollár uzatvára svoj status apelom na rovnaký meter pre všetkých a zdôrazňuje, že ide o verejné peniaze aj právo verejnosti na informácie.

„Tu ide o verejné peniaze, oficiálne zistenia kontrolných orgánov (dokonca európskych) a právo verejnosti vedieť. A najmä o otázku, či nás niektoré médiá ešte objektívne informujú, alebo už len chránia ‚svojich‘…,“ uzavrel.

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

Kapláni v nemocniciach, výučba náboženstva na školách či duchovná služba v armáde – to všetko dnes funguje vďaka rozhodnutiam, ktoré padli pred štvrťstoročím. Teraz sa však otvára otázka, či má Slovensko pokračovať v modeli, ktorý vznikol krátko po páde komunizmu.

Spúšťačom je iniciatíva Progresívne Slovensko, ktorá chce znovu preskúmať základnú zmluvu medzi štátom a Svätá stolica píše istream.sk.

Pre jedných ide o technickú revíziu starého dokumentu. Pre druhých o zásah do samotných základov vzťahu štátu a cirkví.

Neutralita štátu verzus dedičstvo 90. rokov

Podľa progresívcov dnes štát funguje v systéme, ktorý zvýhodňuje jednu cirkev. Upozorňujú, že zmluva so Svätou stolicou má prednosť pred vnútroštátnym právom a upravuje postavenie výlučne katolíckej cirkvi. Výsledkom je, že zákony v školstve, bezpečnostných zložkách či verejnoprávnych médiách sa roky „ladili“ podľa potrieb jedného partnera.

Predstavitelia PS hovoria, že po 25 rokoch je legitímne pýtať sa, čo dohoda dnes prináša štátu. Člen parlamentného výboru pre ľudské práva Ondrej Prostredník to zhrnul priamo:
„Každá dobrá zmluva má byť výhodná pre obe strany. Po 25 rokoch je namieste položiť si otázku, čo táto zmluva dnes prináša Slovenskej republike.“

Podpredsedníčka hnutia Lucia Plaváková zas upozorňuje na systémový problém: „Zmluva so Svätou stolicou má prednosť pred vnútroštátnym právom a upravuje postavenie a práva len jednej náboženskej skupiny.“ Podľa nej sa Slovensko týmto krokom vzdalo časti svojej zvrchovanosti v prospech jednej viery.

PS zároveň pripomína, že iné krajiny majú dohody s Vatikánom nastavené vyváženejšie. Slovensko sa podľa nich zbytočne drží schém z obdobia po roku 1989, namiesto toho, aby si definovalo moderný rámec náboženskej slobody.

Pre kresťanských demokratov je to „červená čiara“

Úplne opačný pohľad má KDH. Kresťanskí demokrati tvrdia, že zmluvy nevytvárajú výsady, ale stabilné pravidlá hry medzi štátom a cirkvami. Podľa nich práve tento rámec po revolúcii pomohol normalizovať vzťahy, ktoré boli desaťročia potláčané.

Predseda KDH Milan Majerský hovorí o jasnom právnom základe spolupráce medzi štátom a cirkvami. Ešte tvrdšie sa vyjadruje poslanec František Mikloško, ktorý bol pri podpise pôvodných dohôd. Odkazuje, že akékoľvek otváranie zmlúv neprichádza do úvahy:

„Ak by ktorákoľvek strana chcela siahať na vatikánske zmluvy, nech zabudne na akúkoľvek spoluprácu s KDH. Pre nás sú červenou čiarou.“

Mikloško zároveň pripomína, že ústava garantuje rovnosť všetkých cirkví a dohoda s katolíckou cirkvou podľa neho tento princíp nenarúša.

Medzinárodná zmluva, domáci dopad

Spor nie je len ideologický. Zmluva so Svätou stolicou má charakter medzinárodnej dohody, no v praxi sa dotýka každodenného fungovania štátu. Práve tento paradox PS kritizuje: o postavení jednej cirkvi rozhoduje dokument, ktorý stojí nad slovenskými zákonmi.

Po jej podpise sa postupne prijímali ďalšie normy – od školstva až po ozbrojené sily. Progresívci tvrdia, že namiesto rovnakých podmienok pre všetkých vznikol systém, kde sa štát prispôsoboval jednému partnerovi. KDH naopak pripomína, že následne vznikla aj vnútroštátna zmluva s ostatnými cirkvami, ktorá mala nerovnováhu zmierniť.

Otvorená otázka: čo ďalej so vzťahom štátu a cirkví

V jadre sporu nie je len jeden dokument, ale predstava, ako má vyzerať moderný sekulárny štát. PS hovorí o potrebe novej diskusie a vyváženejšieho modelu. KDH varuje pred rozbíjaním dohôd, ktoré podľa nich priniesli stabilitu.

Či sa téma premení na konkrétne legislatívne kroky, zatiaľ nie je jasné. Isté však je, že debata o zmluvách so Svätou stolicou znovu otvorila starú otázku: má Slovensko zostať pri riešeniach z 90. rokov, alebo si trúfne predefinovať vzťah štátu a viery pre 21. storočie.

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

Krátko po jedenástej večer sa pre desiatky ľudí skončil bežný pracovný pondelok na chodníku v zime. Nie preto, že by sa niekam sťahovali. Ich dom ich zradil.

Požiar v bytovke v bratislavskej Trnávke ich vyhnal z postelí a postavil pred otázku, ktorú si v modernom meste nechcete klásť: kam pôjdete, keď sa váš byt stane pascou?

V priebehu niekoľkých minút sa z pokojnej ulice stal improvizovaný evakuačný uzol. Autobusy ako náhradné čakárne, policajná páska namiesto vstupných dverí, sanitky pre tých, čo sa nadýchali splodín. Približne stovka ľudí hľadala teplo u susedov alebo v provizórnych úkrytoch.

Susedia ako prvá záchranná sieť

Štát má záchranné zložky. Mesto má krízové plány. V praxi však v tú noc fungovalo najmä to najjednoduchšie: ľudia si navzájom otvorili dvere.

Ružinovský starosta Martin Chren opisoval, že viacerí obyvatelia okamžite ponúkli nocľah tým, ktorí nemali kam ísť. „Ak sa dá hovoriť o nejakej pozitívnej stránke katastrofy, tak ľudská a susedská spolupatričnosť sa v krízovej situácii opäť ukázali,“ odkázal po zásahu.

Podľa Televízia JOJ skončili vonku približne dve desiatky rodín. Niektorí s deťmi v papučiach, iní so zvieratami v náručí. Hasiči dokonca z horiaceho domu vyniesli aj dve zajace.

Tri výbuchy, dva vchody a otáznik nad príčinou

Svedkovia hovorili o niekoľkých explóziách a plameňoch šľahajúcich z balkóna na prvom poschodí. Zásah sa rozšíril na dva vchody šesťpodlažného paneláku a vyžiadal si posily.

Bratislavská krajská polícia potvrdila, že po príchode hliadky už horeli dve poschodia a oheň sa šíril vyššie, preto bola nutná okamžitá evakuácia. Presná príčina zostáva otvorená – spomínali sa rôzne scenáre od plynovej bomby po elektrické kolobežky. Vyšetrovanie vedie Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave II pod hlavičkou Policajný zbor Slovenskej republiky.

Dotknutí obyvatelia, ktorých byty neboli priamo zasiahnuté hasením, sa mohli vrátiť domov okolo druhej hodiny ráno. Niekoľkých ľudí ošetrili na mieste pre nadýchanie sa splodín.

Limity systému: čo zostane po odjazde sirén

Keď sa sirény odmlčia, ostáva realita: vyhorené byty, dymom nasiaknuté chodby a neistota, kto zaplatí škody. Kríza odkryla starý problém panelákových štvrtí – vysokú hustotu bývania bez dostatočných bezpečnostných bariér voči novým rizikám, ktoré si do bytov nosíme sami.

Mesto Bratislava má profesionálne zložky a rýchly zásah tentoraz zabránil tragédii. No prvé hodiny po požiari ukázali, že pre ľudí bez náhradného bývania je rozhodujúca skôr neformálna pomoc než systémové riešenia. Kým sa vyšetrovatelia prepracujú k príčine a poisťovne k sumám, rodiny riešia najzákladnejšie: kde dnes prespia.

Požiar v Trnávke tak nie je len správou o jednej noci. Je pripomienkou, že v mestách s tisíckami podobných bytov zostáva bezpečie často závislé od šťastia – a od ochoty susedov pomôcť si navzájom.

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

Rodiny počítajú každé euro, služby zdražujú a firmy odkladajú investície. Kým bežní ľudia riešia rastúce účty, nad Slovenskom sa začína črtať oveľa väčší problém: verejné financie smerujú k bodu, z ktorého sa už bude ťažko vracať späť.

Najnovšie hodnotenie od Medzinárodný menový fond ukazuje, že bez zásadných reforiem môže verejný dlh Slovensko do roku 2040 vyskočiť až na 105 % HDP. Takýto scenár by štátu prakticky zviazal ruky — v ďalšej kríze by už nemal z čoho pomáhať.

Najprv to pocítia peňaženky ľudí

Ekonomika spomaľuje práve v čase, keď by mala naberať silu. Rast HDP sa podľa odhadov v roku 2025 prepadol na 0,8 %, pričom rok predtým dosahoval 1,9 %. Na budúci rok sa očakáva len mierne zrýchlenie na približne 0,9 %.

Pre domácnosti to znamená jednoduchú rovnicu: menej pracovných príležitostí, opatrnejšie firmy a slabší tlak na rast miezd. Súčasne zostáva vysoký fiškálny deficit — okolo 5 % HDP — čo vláde berie priestor na výraznejšiu pomoc.

Kombinácia úspor, globálnej neistoty a drahších služieb tlmí spotrebu. Jediným citeľnejším impulzom ostávajú dobiehajúce verejné investície financované z fondov Európska únia.

Vyššie dane nepomohli, výber zaostal

Jedným z hlavných pokusov o ozdravenie rozpočtu bolo zvýšenie DPH na 23 %. Výsledok však zaostal za očakávaniami.

Príjmy štátu boli nižšie približne o 1,2 miliardy eur, než sa plánovalo. Firmy aj spotrebitelia sa prispôsobili: časť výdavkov zmrazili, časť presunuli mimo oficiálnej ekonomiky. Tento posun potvrdzuje aj pokles efektívnej daňovej sadzby zo 17,7 % na 16,1 %.

Inými slovami — vyššie sadzby automaticky neznamenajú vyšší výber. A čím viac sa tlak prenáša na spotrebiteľov, tým viac sa oslabuje domáci dopyt, ktorý by mal byť motorom rastu.

Služby dražejú, inflácia sa nechce pustiť

Zatiaľ čo ceny tovarov sa postupne stabilizujú, sektor služieb zostáva problémom. Medziročné zdražovanie sa tu pohybuje až okolo 8 %. Práve služby pritom tvoria veľkú časť rodinných rozpočtov — od bývania cez dopravu až po zdravotnú starostlivosť.

Táto „lepkavá“ inflácia ukusuje z reálnych príjmov aj napriek nominálnemu rastu miezd. Pre štát je to dvojitý problém: ľudia míňajú opatrnejšie a zároveň rastú výdavky na sociálne kompenzácie.

Domáce prognózy hovoria, že v roku 2026 by mohol HDP vzrásť asi o 1,3 %, čo je stále málo na to, aby krajina dokázala „vyrásť z dlhu“ prirodzeným spôsobom.

Bez ďalších krokov sa dlh rozbehne snehovou guľou

Fond upozorňuje, že ak chce vláda stlačiť deficit na 2,8 % HDP do roku 2028, bude potrebné prijať dodatočné opatrenia v objeme približne 2,3 % HDP. Bez nich sa dlh začne správať ako snehová guľa — úroky porastú rýchlejšie než ekonomika a každý ďalší rok bude riešenie drahšie.

Situáciu môže ešte viac skomplikovať plánované ukončenie dovozu ruského plynu do roku 2027, na ktorom sa dohodla Európska únia. Tento krok môže opäť zvýšiť ceny energií a pridať ďalší tlak na infláciu.

Výsledný obraz je jasný: ak sa konsolidácia spojí len s vyššími daňami a nie so systémovými reformami, účet zaplatia najmä domácnosti. A čím dlhšie sa bude rozhodovanie odkladať, tým tvrdšie dopady pocíti celá ekonomika.

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

V sále ešte doznieva šum príprav, no ona už stojí v chodbe. Staručká pani opretá o dve barle čakala hodinu pred začiatkom – len preto, aby si vypočula debatu. Práve týmto obrazom sa pre Igor Matovič začal týždeň, ktorý opísal ako úplný opak parlamentnej reality.

„Nie, nehovorím o dianí v parlamente, tá faloš ma nezaujíma. Píšem o skutočných emóciách z debát s Vami,“ odkázal vo svojom statuse. A namiesto politických vyhlásení ponúkol sériu drobných ľudských momentov.

Pamätník z roku 1959 a podpis, ktorý mal byť prvý

Ešte pred štartom diskusie ho spomínaná pani oslovila s pamätníkom v ruke. „Či sa jej nepodpíšem, že ešte nemá podpis od nikoho,“ napísal Matovič. Keď hľadal miesto na venovanie, všimol si prvý zápis – s dátumom 1959.

Počas debaty vyšlo najavo, že ide o dlhoročnú miestnu lekárku, ktorú si ľudia pamätajú ako dobrú dušu. Malý detail v zošite zrazu rozprával príbeh celej generácie.

Mesto, kde sa po debate ide slúžiť omša aj „po mŕtveho“

Ďalšie stretnutie mu prinieslo ďalší kontrast. Jedna z účastníčok mu so žiarivými očami povedala: „Aj náš pán dekan tu bol! A ja som kostolníčka.“

Keď sa tím presúval ďalej, zaznela veta, ktorá vystihla atmosféru regiónov lepšie než akákoľvek analýza: „To bolo mesto! Najprv odchádza chlapík, že musí ísť slúžiť omšu. Za ním druhý, že musí ísť pre mŕtveho, keďže má miestne pohrebníctvo.“

Nie sú to kulisy kampane. Je to každodenný život, do ktorého debata na pár hodín vstúpila.

„Politiku sledujem od trinástich. Od Maďarskej revolúcie.“

Na inom podujatí sa k mikrofónu postavila žena s prehľadom, ktorý „vybil mnohým poistky“. Matovič ju opísal ako „hlava mapa“ – a potom prišla veta, ktorá ho zaskočila: „Ja politiku sledujem od svojich 13-tich rokov. Od Maďarskej revolúcie.“

Revolúcia pritom prebehla v roku 1956. V jednej miestnosti sa tak stretli pamätníci polovice minulého storočia aj mladší poslucháči – bez nálepiek, bez rečníckych duelov.

Prečo majú tieto stretnutia väčšiu váhu než rokovacia sála

Matovič v závere priznal, že podobných situácií bolo veľa – „krásnych aj smutných osudov“. Práve preto si ich váži viac než vystúpenia za pultom. „Autentická človečina spolu s Vami … a ĎAKUJEM VÁM ZA ŇU,“ napísal.

Je to jeho osobná odpoveď na politickú únavu: menej pódií, viac stoličiek v kultúrnych domoch. Menej faloše, viac príbehov. A návrat k politike, ktorá sa nerodí v potlesku, ale v tichých rozhovoroch po skončení debaty – tam, kde sa ľudia po pár minútach vracajú späť do svojich skutočných životov.

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

Terapeutická miestnosť v leopoldovskej väznici mala pomáhať zvládať psychickú záťaž ľudí odsúdených na doživotie. Namiesto toho vyvolala ostrú politickú reakciu a otvorila otázku, kde sú hranice trestu. Projekt Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) sa stal terčom ministra Rudolfa Huliaka (Strana Vidieka), ktorý hovorí o nemorálnosti a žiada jeho zrušenie píšu topky.sk.

„Mne sa asi sníva“

ZVJS v ústave Leopoldov v roku 2024 zriadil multisenzorickú terapeutickú miestnosť typu Snoezelen určenú najmä pre oddiel doživotných trestov. Priestor pracuje so svetlom, zvukom, dotykom a vôňami, cieľom je znižovať napätie a agresivitu u odsúdených.

Minister Rudolf Huliak reagoval po zverejnení fotografií miestnosti ostro. „Mne sa asi sníva!“ odkázal na sociálnych sieťach.

Podľa neho ide o úplne scestné nastavenie priorít štátu.

„Autistické deti často nemajú prístup k takejto terapii, alebo ich rodičia musia za pomoc platiť. Ale z našich daní financujeme multisenzorické miestnosti pre doživotne odsúdených vrahov. Väzenie nie je hotel ani wellness. Trest má byť trestom, nie komfortom. Ak má štát peniaze na terapeutické miestnosti, musia ísť v prvom rade deťom, ktoré pomoc skutočne potrebujú, nie zločincom odsúdeným na doživotie. Zrušte to, je to nemorálne a neprípustné,“ vyhlásil minister.

ZVJS: nejde o komfort, ale o prevenciu

Zbor väzenskej a justičnej stráže tvrdí, že projekt nemá nič spoločné so zvyšovaním pohodlia väzňov. Terapeutická miestnosť má podľa neho slúžiť na stabilizáciu psychického stavu odsúdených, prevenciu sebapoškodzovania a znižovanie rizika konfliktov v prostredí, ktoré je dlhodobo podnetovo chudobné.

ZVJS zároveň upozorňuje na starnutie väzenskej populácie, najmä medzi doživotne odsúdenými. Podporné aktivity majú pomáhať udržať základné kognitívne a pohybové schopnosti, čo má priamy vplyv aj na bezpečnosť personálu a samotných ústavov.

Reakciu na kritiku zbor zhrnul stručne: miestnosť vznikla svojpomocne, bez externých dodávateľov a s minimálnymi nákladmi, pričom terapeutické aktivity zabezpečuje interný odborný personál v rámci bežnej pracovnej náplne.

Deti verzus väzni?

ZVJS priznáva, že dostupnosť terapií pre deti s autizmom je na Slovensku problémom. Odmieta však porovnávanie týchto skupín.

Podľa zboru ide o dve rozdielne oblasti zodpovednosti štátu – zatiaľ čo pomoc deťom patrí do zdravotnej a sociálnej politiky, väznice musia zabezpečiť humánne a zákonné podmienky pre ľudí, nad ktorými má štát úplnú kontrolu.

Podporné opatrenia vo väzniciach označuje zbor za štandard modernej penitenciárnej praxe, vyplývajúci aj z medzinárodných záväzkov Slovenska.

Spor o to, čo má trest znamenať

Prípad z Leopoldova tak prerástol jednu terapeutickú miestnosť. Na jednej strane stojí minister Rudolf Huliak, ktorý hovorí o „wellnesse pre vrahov“ a žiada zásah štátu. Na druhej ZVJS, ktorý upozorňuje na prevenciu krízových situácií a ochranu zdravia.

Debata sa dnes nevedie len o Snoezelene, ale o samotnej filozofii výkonu trestu: má byť väzenie výlučne miestom represie, alebo aj priestorom, kde štát zabraňuje psychickému rozpadu ľudí, ktorých odsúdil na život za mrežami?

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂