Je známe, že rodina je určujúcim faktorom pri tvorbe našej osobnosti. Rodičia nás vychovávajú podľa svojich najlepších schopností, no ich snaha často nemá nič spoločné s naozajstnou výchovou.
Nedávno uzrel svetlo sveta názor kalifornského spisovateľa Dawsona, ktorý sa podelil o tom, ako duševne nestabilní rodičia môžu sformovať vašu osobnosť a urobiť z vás renomovaného filozofa.
„Píšem od čias, kedy som bol dostatočne starý na to, aby som to zvládol aj sám. Niekedy vtipkujem, že opisujem zložité skúsenosti a pocity len tak do vzduchu. Toto je sebareflexia a katarzia, rozprávanie príbehov, poézia a zdieľanie.
Zdieľanie je pre mňa veľmi dôležité. Niekedy mi ľudia píšu, ako ich to, čo som napísal ovplyvnilo či zmenilo vnímanie na isté veci. A práve to je pre mňa jedna z najdôležitejších úloh. Chcem, aby ľudia vedeli, že v tom nie sú sami…
Sme tu. Prežívame. A niekedy je to všetko, čo potrebujeme. Postaviť sa a povedať: „Prežil som. Prežijete aj vy.“
Jedna z najcennejších vecí, ktorú som sa ako dieťa mentálne nestabilného rodiča naučil, je, že nikto sa nad tým nezamýšľa tak, ako my.
Nikto z vašich priateľov si pravdepodobne nevšimol, že vás v priebehu jedného rozhovoru štyrikrát prerušil. Nie, váš brat nepochopil, že jeho hudba vám bráni v tom, aby ste sa mohli v pokoji učiť.
Zvykom zneužívaných detí, najmä tých, ktorých vychovali duševne nestabilní rodičia, je tendencia všímať si všetky maličkosti. Pri vážnych veciach kladieme dôraz na maličkosti a čím viac to preháňame, tým lepšie. Pretože práve tieto maličkosti boli dôležitým faktorom pri kontakte s nestabilnými rodičmi.
Citlivé vnímanie nálady, podvedomé čítanie nebezpečenstva pri tvorbe viet, túžba neskončiť v kúte. Toto je prirodzeným výsledkom ochrany už od ranného veku. Avšak väčšina ľudí to nepozná a ani nevykonáva. Analyzovanie aj tých najmenších maličkostí je dôsledkom morálnej ujmy.
Vidím všetko, čo v sebe zhŕňa obviňovanie, pasívne agresívne správanie či iné manipulácie. Vždy na to upriamujem svoju pozornosť.
Niekedy dokonca musím určité veci prehodnocovať, zhlboka sa nadýchnuť a nereagovať nna okolitých ľudí. Je to akýsi môj obranný mechanizmus pred nebezpečenstvom a toxicitou ostatných ľudí.
Najlepšie, čo som pre seba mohol urobiť, je to, že uprednostňujem úprimnú komunikáciu a kategoricky odmietam čítanie medzi riadkami.
Pre tých, ktorí prežili výchovu duševne nestabilných rodičov, je to akási dôležitá pomôcka na to, aby sa z toho dostali.“