Keď štát preberá riziko, pravidlá sa menia
Mladý sporiteľ si celé roky odkladá časť odvodov do druhého piliera, sleduje výkyvy trhov a dúfa, že raz získa viac než len základnú penziu.
Tesne pred dôchodkom však dostane ponuku: ak sa mu to neoplatí, môže sa vrátiť späť k štátu a poberať iba istotu z prvého piliera. Na prvý pohľad férová voľba. V skutočnosti ide o zásah, ktorý mení samotnú logiku systému.
Ministerstvo práce pod vedením Erika Tomáša pripravuje model, v ktorom si ľudia krátko pred odchodom do dôchodku porovnajú dve možnosti a vyberú si tú výhodnejšiu. Podobný mechanizmus funguje napríklad v Chorvátsku. Na Slovensku však otvára otázku, kto v konečnom dôsledku zaplatí rozdiel.
Zisk súkromný, strata verejná
Kritici upozorňujú na jednoduchý princíp: ak investície v druhom pilieri zarobia, peniaze zostanú sporiteľovi. Ak nie, systém mu umožní „vrátiť sa“ k štátu. Podľa člena Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Martina Šustera tým vzniká asymetria, v ktorej riziko nenesie sporiteľ, ale verejné financie.
Takéto nastavenie podľa neho pripomína produkt bez nákladov – výhody ostávajú jednotlivcovi, nevýhody sa rozložia na všetkých daňovníkov. V čase, keď už dnes Sociálna poisťovňa potrebuje dotácie zo štátneho rozpočtu, ide o citlivý zásah.
Systém, ktorý už dnes balansuje
Diskusia o novej voľbe prichádza v čase, keď druhý pilier využíva viac ako 2 milióny sporiteľov a spravuje majetok v desiatkach miliárd eur. Z ich odvodov pritom väčšina – približne 14 % z hrubej mzdy – stále smeruje do Sociálnej poisťovne a len 4 % na súkromné účty.
Aj preto zostáva prvý pilier dominantným zdrojom dôchodkov a bez pravidelných dotácií zo štátneho rozpočtu by dlhodobo nefungoval. Nová možnosť „návratu“ by tento pomer mohla ešte viac vychýliť.
Zároveň platí, že samotné pravidlá výplaty z druhého piliera sa zatiaľ nemenia. Sporitelia si v roku 2026 môžu stále vybrať aj jednorazovo celú nasporenú sumu, ak splnia podmienku minimálneho dôchodku približne 702 eur mesačne.
Druhý pilier mal byť poistkou pre budúcnosť
Kapitálový pilier vznikol práve preto, aby časť zodpovednosti presunul zo štátu na jednotlivcov a finančné trhy. Starnutie populácie totiž zvyšuje tlak na priebežný systém, v ktorom pracujúci financujú dôchodcov.
Ak by však veľká časť ľudí využila možnosť návratu, tento balans by sa mohol narušiť. Štát by opäť niesol väčší diel nákladov, než s akým pôvodne počítal. Paradoxne by tak opatrenie, ktoré má systém stabilizovať, mohlo jeho záťaž ešte zvýšiť.
Minulosť, ktorá stále ovplyvňuje dnešok
Obavy vlády z nízkych dôchodkov z druhého piliera majú konkrétny základ. V roku 2013 boli sporitelia presunutí do konzervatívnych dlhopisových fondov, ktoré priniesli slabšie výnosy. Hoci sa nastavenie neskôr upravilo, časť strát sa už nepodarilo dobehnúť.
Práve títo ľudia dnes môžu patriť medzi najväčších „beneficientov“ nového návrhu. Ekonomická debata sa preto posúva k otázke, či má byť pomoc plošná, alebo cielená len na skupiny, ktoré doplatili na minulé rozhodnutia štátu.
Výhoda, ktorá mení správanie
Druhý pilier má ešte jeden rozmer – nasporené peniaze sú dedičné. V kombinácii s možnosťou návratu do prvého piliera vzniká situácia, ktorá podľa odborníkov mení motivácie sporiteľov. Počas života môžu využívať potenciál vyšších výnosov a zároveň mať istotu, že v prípade neúspechu existuje „záchranná sieť“.
Výsledkom môže byť nečakaný efekt: namiesto odlivu ľudí by druhý pilier mohol zostať atraktívny pre väčšinu populácie. Nie preto, že by niesol vyvážené riziko, ale preto, že riziko preberá štát.
Diskusia v odbornej skupine tak nie je len o technickej úprave dôchodkov. Ide o rozhodnutie, kde sa v systéme nachádza hranica medzi individuálnou zodpovednosťou a verejnou garanciou. A práve táto hranica určí, ako bude slovenský dôchodkový model fungovať o desaťročia.
